VIANOCE

V noci z dvadsiatehotretieho na dvadsiatehoštvrtého napadol sneh, netopil sa, bol to krásny deň. Ja som sa ráno zobudil sám, čakal ma osamelý štedrý deň, osamelá štedrá večera. Ako každé ráno, najprv silná čierna káva sladená medom, potom tá malá miestnôstka a potom kúpelňa a raňajky a tak. „Deň ako každý iný“, vravel som si. „Ráno vyšlo slnko a večer zasa zájde. Vianoce? No a čo! U susedov chodí Ježiško, u nás chodil Dedo Mráz, niekde chodí Nikolaus a niekde Santa Claus. Humbug“. Obchody boli doobeda otvorené a tak som sa vybral do mesta na nákupy. Chodil som ulicami pomaličky, obzeral som výklady a pekné dievčatá, mal som času dosť, ľudí bolo ako maku. Nakúpil som všelijaké oriešky, hrozienka, čokoládu aj klobásu do kapusty a samozrejme fľašu moskovskej. „Čím by som ponúkol Deda Mráza ak by náhodou prišiel? „Na rohu námestia - plného náhliacich sa ľudí - stál starý ujko, hral na husle a spieval vianočné pesničky. Pred sebou mal prázdny klobúk, hodil som mu päťkorunák, chvíľu som postál, popočúval a ujko sa na mňa usmial. Potom som sa pomaly pobral domov. Doobedie ubehlo, dal som variť kapustu „nech je tradícia zachovaná.“ Stromček bol už vyzdobený, sadol som si do kresla a pustil televízor. Kapusta začala rozvoniavať, na obrazovke nič, rozsvietil som stromček, dal som si oriešok. Prepol som televízny program, tiež nič. Niečo mi chýbalo. Pustil som si vianočnú platňu. „Začína ti šibať?“, pomyslel som si a odkráčal som k chladničke po moskovskú. „Dedo Mráz! Pre malé deti!“. Popíjal som, clivota začala krúžiť okolo mňa.. „Ty sentimentálne hovädo“, hovoril som si a ešte som si nalial . Kapustu som odstavil, bola akurát, vyhrabal som staré cigarety - nefajčil som už dva mesiace - išiel som na balkón a zapálil si. „Už aby tie Vianoce boli preč, za nami, fuč, het, dovidenia“, prial som si a vdychoval slastný cigaretový dym. V obývačke bolo ticho, platňa dohrala, pustil som Tichú noc, svätú noc. „Trochu moskovskej, čo ďalej? Na zdravie! Na Vianoce! Na šťastné a veselé!“ Prišiel čas na večeru. Na štedrú. Ešte trochu moskovskej ako aperitív a tanier kapusty s klobásou. „Moja štedrá je skromná, veď aj ja som skromný“, povedal som si a začal som jesť. Veľmi mi nechutilo, ale tradícia je tradícia. „A teraz po darčeky!“ V skrini som mal ešte šampanské aj nejaké vínečko. Bolo mi z toho chvíľu veselo, trochu som si aj zatancoval a urobil zopár grimás do zrkadla. „Keby ma tak niekto videl ...“. Dopil som moskovskú, otvoril šampanské, dobre mi padlo. Cigaretka na balkóne, samota je zlá. „Za chvíľu pôjdu ľudia na polnočnú“, rozmýšľal som. Ešte šampanské, z gramofónu Mozartovo requiem. Ešte cigaretka, obliekol som sa, obul, nalial si ešte toho božského nápoja a vyšiel som do opustených ulíc. Kráčal som zahĺbený do seba, trochu sa tackajúc, sneh vŕzgal pod nohami. Išiel som pustými ulicami, bol som už naozaj opitý a ani neviem ako som sa dostal k tomu kostolu, pri ktorom mi voľakedy povedali, že Ježiš Kristus neexistuje. V diaľke oproti mne niekto krivkal, blížil sa ku mne. Keď sa priblížil na pár krokov, spoznal som ho. Bol to ujko z námestia, ten s husľami. Minuli sme sa a po niekoľkých krokoch som sa obzrel. Ujko tam stál, rozbaľoval husle. Zastal som aj ja, ujko začal hrať. Ja som ticho počúval, z očí mi vyhŕkli slzy. A dedko hral. Hral iba pre mňa. Potom, keď dohral, vložill husle do puzdra a pomaly odkrivkal preč. Bol to môj Dedo Mráz, môj Ježiško aj Santa Claus. Cestou domov som sa usmieval a sneh mi pod nohami krásne vŕzgal.