Bože môj - môj piatok trinásteho

Deň, ktorý začal nočnou prácou. Okolo polnoci som domlel orechy, potom som varil cukor a dával pozor, aby sa nezapiekla kaša. A fajčil som a myslel na smrť a na svet a na život a na večné nebo a na mňa a na mňa a na mňa. Tak akosi som začal ten skurvený deň – piatok trinásteho. Ale ten začiatok sa napodiv celkom vydaril. Až neskôr, po krátkom spánku, keď som sa rozhodol niečo napísať, vtedy sa to začalo. Napísal som, potom som ťukal do myšky a behal z jedného konca na druhý, a básnik napísal z kým z čím, a jemu veľký obdiv a zamilované pohľady a stoporený penis a čakajúca háveď a spovedník ukrytý v tme a potom gmail a jeden čierny oznam. Bože! Prečo ma trestáš?! Jáj, veď viem, viem. Ale aj tak. No nič, schizofrénia jednotlivca pokračuje, plačúci muzikant, škodoradostný hranostaj, čierna veža a biely kôň dáma s kaméliami a kráľ šašo a ja – ja mám tvrdé ruky a nohy a nevládzem a veľmi dobre viem prečo – pretože mi bolo bolestne malú chvíľočku dobre, kruto nechutne dobre, ale opäť to bol len klam a vôbec mi nieje ľúto zatlačiť a spláchnuť. Dobro tečie medzi hovnami a je pozorované očami potkanov a bezdomového úbožiaka, ktorý sa ožral a spadol do tej špiny podobne ako ja. Ešte sa chvíľu vyváľame v tom maglajze, hrôza ma pohojdá a ukolíše, napäté nervy a orgazmus a všetko je aj tak márne – opäť sa dozvedám, že nie tak, ako si to prajem ja, ale tak ako oni chcú, tak bude aj potom. Za pár minút skončí tento deň. Bože dobrý, daj aby som prežil ten ďalší! Prosím!