Chalúpka tam stála osamotená, široko ďaleko nestál žiadny iný dom, žiadna iná stavba. Iba tá malá-maličká kaplnka. Však ten les, ten starý-prastarý les bol nekonečný. Cesty z toho lesa viedli na všetky svetové strany, ale ten, kto sa ocitol v strede toho lesa, nemal nijakú šancu zistiť, kde slnko vychádza, kde zapadá, ktorým smerom sa ide na juh a ktorým smerom stojí tá staručká chalúpka. A mnohí o tom vôbec nevedeli, že niekde nejaká staručká chalúpka stojí. Pretože mnohí ČASTO nevedia, že niekde stojí nejaká staručká chalúpka. Ale ona tam stála. A ten, kto sa ocitol v strede toho lesa, ktorý bol hustý a tmavý, mohol sa k nej dostať iba číročistou náhodou. Možno cestou osudu. Boh vie. V tej chalúpke bolo príjemne. V lete, keď slnko pieklo a spaľovalo všetko naokolo, v chalúpke bol príjemný chládok. A v zime, keď aj ortuť v teplomere sa stratila, v chalúpke bolo teplo. Pretože ten, kto býval v tej staručkej chalúpke, na zimu pripravil dostatok dreva aby sa dalo prežiť. Aby prežili tí, ktorí sa k chalúpke tou zvláštnou náhodou, či cestou osudu, zo stredu toho nekonečného tmavého lesa dostali. Mnohí neprežili. Pretože sa brodili snehom v opačnom smere. Niektorí do poslednej chvíle hľadali, iným sa podarilo vyjsť z lesa na druhom konci. Avšak tam začínal šírošíri oceán. Oceán bez lodí, ľadoborce kliesnili cesty iným...V tom starom-prastarom, tmavom a nekonečnom lese ale prežila divá zver. Však mnohí do toho prastarého lesa nikdy nevkročili. Ani do žiadneho iného...A ja sa brodím a brodím..., a brodím sa......., brodím.........., a brodím......................., a navôkol je ticho a tma..., a ja sa brodím........................, a brodím.....................................
