Zavraždil. Lásku zakopal hlboko do čiernej zeme, uviazal jej na krk ťažký kameň a hodil ju do studenej vody, voda odtiekla, mŕtva leží nahá má vyďobané oči a v odhalených črevách sa hemžia červy, čierne vtáky stoja v kruhu. Éterom sa nesie trikrát bodka trikrát čiarka, prijímač má potenciometer s nápisom volume otočný vpravo, jazýček váh sa zmätene kýva zo strany na stranu, pravda a lož sa na seba dívajú pohľadom zaľúbených a nenávisť žiarlivo gáni na Amora bez rúk a bez nôh, šíp bol už vystrelený. Márnosť nad márnosť... Notová osnova bez nôt, asi pomlčka dĺžky neurčitej, stoptime. Na veži Babylonu sa zastavil čas, šípková Ruženka spí, iba čierne havrany krúžia nad Vincentovým žltým obilným poľom. A kde sa podela Pablova holubica? Ó, holubica, ty vták vymyslený géniom, kde si odletel? Na juh? Tam odleteli noty z drôtov. A možno na jar priletia späť. Ale Ty? Medvede a slony, tučniaky a karibu , v jednom šíku pochodujú, dlhý rad sa stráca tam, kde zapadá slnko, zmije sa plazia, a jeden had sa vinie okolo stromu a má radosť z chaosu, ktorý nastal potom. V diaľke sa zablyslo, udrel hrom, ten zástup zrýchlil krok a kopyto soba karibu prišliaplo jedného malého tvora, ktorý sa v bolestiach skrútil do klbka a jeho bolesť bola priveľká aj na takého nepatrného tvora akým je hraboš poľný a svojimi očami prosil nevediac, že prosí Boha a úľava prišla v podobe hladných zubov vlka. Aj vlci tiahli v tom zástupe všetkých. *Dávno zabudnutá pieseň zvonov, prázdno naľavo aj vpravo od stredu toho divného diania. A nádej, ktorá už zažívala klinickú smrť, vstúpila opäť do sŕdc živých tvorov, keď nastalo ráno.
