Záletné vtáky

A cesta sa vinie krajom a celým svetom a nekončí a pokračuje a vidím po nej kráčať jedného, nevidím mu tvár, je otočený ku mne chrbtom, možno ani nemá tvár. Alebo má. Ale aj tak ju nikdy nevidno. Alebo... Že je veľká tma a pod mostom tečie rieka a v nej je všetko záhadné. Možno je tá rieka hlboká, možno nie... kamene na dne a voda obmýva breh, voda tichá, voda divá..., drž sa! Nespadni do tej rieky, už si v nej raz bol! Ó Bože! Zimomriavky, zježené vlasy a veľký vietor... stratený klobúk... Tak choď po tej ceste! Ešte nesvitá, ešte je priskoro na raňajšiu kávu. Ale aj tak. Už som ju vypil. Silnú čiernu. Aby som uvidel, ako bude pomaly začínať... Čakám a nevidím. Nevidím, že už dávno to začalo a tá cesta vedie presne tam. Všetky cesty vedú iba tam. Možno.Záletné vtáky. Slnečné dni, vysušená tráva a nečakaný dážď a záhrada plná kvetov..., a hrobov... Zábavný park s kolotočom, strelnica šialená jazda a krik a víno a opustené deti... Záhadné zvieratá. A záletní muži, záletné ženy... Všetko je také akési. Akoby... Mrazivé pocity. Hrejivé dotyky, dotyky nádhernej ženy, erekcia, zrada! Z veľkého ticha prichádza zvuk silnejúci a už hučí ako morský príboj, mraky sa ženú jedným smerom, aj dlhý šál na krku mladého umelca a možno aj motýle sú unášané tým vetrom. Vetrom, ktorý nastal po tom nádhernom dni. Po dni, keď bolo vidno veľmi ďaleko a mnohí využili tú príležitosť a hľadeli, dívali sa do diaľav. Vtedy videli. A odrazu sú slepí. Hluchí, opití, tupí a ľahostajní a zlí. Ale do tej istej rieky aj tak nevstúpiš, tá voda je dávno preč, odplavila všetko...A záletné vtáky? Otvorím všetky okná v dome. Aby som ich počul spievať.