Presne v určený čas, ani o sekundu skôr, ani o sekundu neskôr prišla. Električka číslo 18. Otvorila dvere a čakala. Zo stredných dverí ťažko vystupoval starý človek podopierajúc sa jednou rukou o bielu paličku, druhou rukou sa pridŕžal dverí. Na očiach mal čierne okuliare bol veľmi starý, šedivý a slabý. A slepý a napol hluchý a nemý a nevládal zostúpiť z posledného schodíka, palička sa mu zvrtla, padal a pritom sa mu ruka ktorou sa pridŕžal dverí vykrútila tak, že bolo počuť prašťanie kosti a keď starý človek dopadol na zem, zaprašťala ešte jedna kosť a hlava tvrdo dopadla na kamenný obrubník a starý človek ostal bez pohnutia ležať, pod jeho hlavou sa utvorila malá kaluž krvi. Ľudia stáli pozerajúc v tú stranu, odkiaľ čakali tú svoju. Iba jeden z nich nastúpil do električky číslo 18. Električka zatvorila dvere a odišla, starec ležal na zemi, ľudia nemo stáli. O malú chvíľu prišlo čierne auto, vystúpili z neho dvaja muži v čiernych oblekoch, zo zadných dvojdverí auta vytiahli čierne nosidlá na ktoré uložili bezvládne telo, potom jeden z nich posypal malú kaluž krvi bielym práškom, naložili nosidlá s telom a odišli. Akurát keď prichádzala električka číslo 19.
Električka č. 530615...
Na zastávke električiek pri veľkej záhrade čakalo veľa ľudí. Postávali, čakali na tú svoju, tváre obrátené v tú stranu, odkiaľ mala prísť. Tá ich električka. Každý z tých ľudí má svoju. Nezameniteľnú, jedinečnú.






