Na stole stoja prázdne vermútové poháre, prázdna fľaša, veľká zatvorená kniha. Ticho vládne nad tým... Akoby prázdnota. Ale nie je. To veľké ticho je plné niečoho zvláštneho, neopísateľného, ticho nabité energiou, atmosféra plná očakávania...Hrdlička bystrím pohľadom pozoruje muža ležiaceho na veľkej posteli, na posteli pre troch, muž má otvorené oči, pozoruje sivú oblohu bez pohnutia..., je nahý. Záclona zatiahnutá do polovice okna sa mierne pohla, jemný vánok pohladil muža po nahom tele. Hrdlička nepokojne otočila hlavou niekoľkokrát v rýchlom slede za sebou. Akoby plechová hračka na kľúčik. A v diaľke sa objavil kŕdeľ čiernych havranov. Približoval sa, malá loďka sa začala kývať zo strany na stranu, jediný stožiar s plachtou udával tempo neznámej melódii, akoby rameno veľkého metronómu, tá pieseň však bola stále nemá... Z akvaduktu sa začala valiť voda, niekde za horizontom sa zablyslo, hrdlička bola naplnená strachom a čierne vtáky boli už veľmi veľmi blízko, krúžili na tmavnúcej oblohe a zatienili zapadajúce slnko, voda sa valila... Muž ležiaci vo veľkej posteli sa nepokojne zamrvil, kniha sa otvorila na strane 7, hrdlička vletela do miestnosti a sadla si na knižnicu plnú iných nemých kníh. A okno sa zavrelo...
