Premiéra

Pri závere filmu obecenstvo vstáva, potlesk prehlušuje posledné tóny podfarbujúce titulky, melódia zanikajúca v ováciách dáva definitívnu bodku za príbehom plným romantiky. V očiach niektorých dám sa objavujú slzy.Na pódium pred premietacím plátnom vystupuje producent filmu. Smoking, vlasy vyčesané dozadu, lesknú sa v žiari bodového reflektoru – vlasové tužidlo s mokrým efektom.„Vážené dámy, vážení páni,“ začal svoj prednes.Neutíchajúci potlesk, standing ovation. „Bravóóó,“ ozvalo sa sálou.„Vážené dámy, vážení páni, tento film, ktorý sme, ktorého sme ...“ potlesk pomaly uhasína, producent pokračuje: „ktorý sme práve mali možnosť vidieť, tento film, ktorý vznikal za podmienok priam neuveriteľnej syntézy vôle a energie, neuveriteľnej obetavosti niektorých spolutvorcov, v neposlednej miere obrovskej snahy a obrazotvornosti človeka stojaceho – tak by som povedal - za plátnom, človeka, ktorý okrem toho, že priniesol niekedy taký nahraditeľný entuziazmus, nechcem nikoho glorifikovať, ale, keď sa len trochu zamyslíme, spravíme si takú malú rekapituláciu celého procesu vzniku uvedeného snímku sui generis, keď si spätne premietneme, ako vôbec vznikol ten nápad, nakrútiť tento skvelý film, nechcem teraz vôbec vyzdvihovať zásluhy toho či onoho, sponzorov, samozrejme, spomenúť treba, ale o tom až neskôr, keď sa pozrieme do spätného zrkadla onoho procesu, nemôžeme opomenúť, že vznik, ten nápad, ktorý skrsol v hlave jedného úžasného tvorcu a zároveň nám všetkým známeho, niekedy neprávom považovaného za človeka bez citu pre detail, ten detail, ktorý práve v tomto filme jasne potvrdil, že spojenie surreálna a ...Režisér filmu teraz stál aj so scenáristom, kameramanom a niektorými hercami pri bočných dverách vedúcich do kinosály. Boli pripravení vystúpiť pred plátno hneď, ako ich k tomu rečník Ján Krovštiak vyzve.„Bože môj, čo ten tam drísta...?“ obrátil sa Kamil Oldrich, režisér filmu na predstaviteľa hlavnej úlohy Mira Rúčku.„Som ti hovoril, aby si ho tam nepúšťal“.„Surreálna? Čo to do frasa trepe?!“.„Je to idiot.“„A čo som mal podľa teba robiť? Mal som ho priviazať? Do pekla, mal som ho včera ožrať, zavrieť v tej sku... diere, v tom poj... pajzli.“„Ten mi radšej ani nespomínaj. Vieš, kde som skončil?“„U tej fľandry?“„Fuj“.„Čo, nebolo dobre?“„Dve tam boli, do pekla, dve samice..., vieš si to predstaviť? A ja hovädo ožraté...„Ku..., počúvaj toho idiota, že prienik do ľudskej podstaty, prekristapána, veď nás vysmejú len kvôli tým jeho drístom.“„Neboj sa, nevidíš, kto tam sedí?“„Tiež pravda.“Z kinosály sa teraz niesli producentove záverečné slová: „A tak mi dovoľte, vážené dámy vážení páni, aby som pozval na pódium režiséra toho famózneho filmu, a samozrejme protagonistov, ktorí podali taký skvelý výkon pri tom strastiplnom nakrúcaní, v daždi, v zime..., samozrejme aj kameramana...“. Rečník sa na chvíľu odmlčal, pozrel sa smerom k dverám a po sekunde pokračoval: „Vážené dámy, vážení páni, privítajme Kamila Oldricha, Andreja Vlka, Miroslava Rúčku, Janku Glohanovú, Petra Starčika. Bravóóó...*Banketová miestnosť sa rýchle zaplnila. Hneď po posledných slovách vyrieknutých na pódiu Jankou Glohanovou sa pozvaní hostia vrhli k dverám a k plným stolom, naberali si pokrm do malých tanierikov, hltavo jedli a pili šampanské, pivo, koňak, vodku...„Kamilko, vynikajúce, skvelé, naozaj úžasná práca,“ rozplývala sa dáma v červenej róbe ešte s plnými ústami šunkovej rolády. Kamil sa usmieval širokým úsmevom. V jednej ruke držal koňak, v druhej cigaretu, cítil sa unavene, radšej by už sedel niekde v malej útulnej kaviarni. Domov sa neponáhľal, mal ešte chuť na trochu alkoholu, na tichú hudbu a zopár normálnych slov. „Kamilko, a kde si prišiel k tej Janke G...“ dáma v červenej róbe si nevedela spomenúť na meno. „Glohanová, doplnil ju Karol, v rozpakoch sa obzeral po miestnosti. Z druhého konca miestnosti na neho niekto kýval. „Prepáč, musím ešte niečo dohodnúť, veď sa ešte uvidíme,“ ospravedlnil sa Kamil a s uľahčením odkráčal preč. Pristavil sa pri stole, dolial si do pohára, tváril sa, že niekoho hľadá. „Pán režisér, môžem na chvíľku?“ vyrušila ho mladá slečna s nádhernými veľkými očami. „Samozrejme, nech sa páči,“ ožil. „Viete, mne sa ten film veľmi páčil, ja by som chcela vedieť, či ten príbeh, či sa naozaj stal.“ „Či sa stal? No určite, veď ste ho práve videli...“ „Aha,“ vyšlo mladej kráske z úst.„Kamíííl, aké úžasné, famózo exempláro, gratulujem,“ zahučal Kamilovi do ucha široký vysoký chlapík v károvanom saku a s červenou kravatou uviazanou na ružovej košeli. „Ďakujem Dušino, teba som tu ani nevidel, čo si dáš?“ „Ja? Ako vždy..., pivo. A potom vodku. Keď sa minie, všetko čo tečie, hááááááh,“ hlučne sa radoval Dušino. Vedľa rozprával kameraman Andrej Vlk skupinke ľudí zážitky z nakrúcania: „Keby ste videli, aké kúsky vystrájal pri nakrúcaní záberov na streche náš asistent..., ušúľali by ste sa.“Jedna pani si vyliala pohár šampanského na šaty, polovica jej zašla za veľký výstrih. „To je dobré, hahaha, poď, idem ti to utrieť,“ ponúkal sa veselo malý tučniak v smokingu a vo vyčaptaných starých lakovkách. Žena stojaca vedľa neho ho drgla a zlostne na neho zagánila. Dušino sa obrátil ku kameramanovi a zakričal: „Anďu, ja tvojho anciáša, kde si bol, keď som minule potreboval kumpána na zapitie žiaľu?“ Andrej sa začudovane pozrel na dlháňa a odvetil: „Dušino, ja plačem už týždeň, pridáš tvoje náreky a zdochnem, chachacha.“ Ku skupinke pristúpil Jano Krovštiak, obrátil sa k Dušinovi: „Tak čo, ako?“ „Graciózo perfekto genialisimo,“ vychrlil Dušino a zodvihol pohár piva do výšky na znak prípitku. Malý tučniak sa na niečom smial, žena stojaca vedľa neho zazerala.„Už dávno som nevidel tak skvele vymodelované dielo,“ zdôveroval sa so svojimi pocitmi výtvarník Marek Kordek Jane Glohanovej. Afektovane pritom krútil rukami aj očami, dlaňou si prešiel po vlasoch. Pokračoval: „Neviete, chodí ešte pán Kamil s tou mladou dámou? Nevidel som ju..., nepridáme sa k tej roztomilej skupinke? Aha, tam je aj ten darebníček Marcelko Kalazko.“ Obaja vykročili tým smerom.Miro Rúčka vysvetľoval niečo mladej slečne s veľkými očami, gestikuloval, šermoval rukami pred jej tvárou, dáma v červenej róbe podišla k stolu, naliala si šampanské a na ex ho vypila. Znovu si naliala. Očami krúžila po miestnosti, rozmýšľala, ku komu sa má pripojiť. Kamil Oldrich stál osamote opretý o stenu. Keď sa ich pohľady stretli, Kamil rýchlo odvrátil tvár. - Preboha, nech mi dá pokoj - myslel si. Ale červená róba sa už približovala neistým krokom. „Čo tak sám...,“ pýtala sa, keď už bola pár krokov od neho. V sále bolo hlučno, sála bola plná cigaretového dymu, alkoholového pachu a vône parfémov.„Tra-laláááá..., dámy a páni privítajte nášho skladateľa, poctil nás svojou láskavou návštevou,“ ozvalo sa zo zadnej časti banketovej sály. Skladateľ filmovej hudby Karol Mosný sa ospravedlňoval za neskorý príchod najbližšie stojacim dámam, ktoré rozoberali poslednú vernisáž akademického maliara Jána Lednického. „Práve sme vás spomínali,“ ozvala sa staršia vráskavá pani s topánkami na vysokých opätkoch, s napudrovanou tvárou a s očami ako uhoľ. „Áno? A čo, už ste ma zatratili?“ pýtal sal Karol s úsmevom. Zozadu sa ozvalo buchnutie, niekto otvoril okno a vpustil do miestnosti čerstvý vzduch a zvonenie električky.„Kde si bol ty pánmuzika, dovoľ aby som ti predstavil slečnu Lucku, veľmi sa jej páči tvoja hudba,“ hovoril teraz Jano Krovštiak. „To ma teší, ja som Karol,“ podával okatej ruku. Do miestnosti vstúpil s čerstvým vzduchom aj chlad neskorého februárového večera.„Pán Krovštiak, môžem na sekundu?“ spýtal sa Jana muž v stredných rokoch s aktovkou v ruke. Odviedol ho kúsok nabok a niečo s ním preberal. Po krátkej chvíľke sa rozišli. Muž s aktovkou si pri stole nalial do pohára šampanské, ktoré ostalo na dne v jednej z fliaš a sadol si v kúte do jediného kresla v miestnosti. Jano Krovštiak sa vrátil k skupinke, ktorú pred chvíľou opustil, počúval rozhovor so zamračenou tvárou, potom sa otočil a zamieril k dverám. Vyšiel von z miestnosti. O chvíľu sa vrátil s robustným mladíkom vystrihaným dohola, niečo mu vysvetľoval, ukazoval na muža sediaceho v kresle tak, aby to nikto nezbadal. Potom sa Jano vrátil ku Karolovi a k Lucke, snažil sa zapojiť do ich rozhovoru. Všade bolo počuť smiech, samé chvály a komplimenty. Do miestnosti vošli traja džentlmeni, jeden z nich bol robustný mladík s vyholenou hlavou, podišli k mužovi s aktovkou a niečo mu hovorili. Robustný mladík ukazoval rukou na dvere. Muž s aktovkou sa postavil, opustil banketovú miestnosť a za ním sa vytratili aj traja džentlmeni. Jano podišiel k stolu, zobral celú fľašu vodky a nalial si do pohára od šampanského. Pristúpila k nemu dáma v červenej róbe. „Janko, bolo to nádherné, n-naozaj, naleješ aj mne?“ spýtala sa, vystrela pred seba ruku s pohárom, pritom sa zapotácala a musela sa chytiť stola aby nespadla. „Bogajego,“ ozvalo sa sálou odkiaľsi. Niekto zavrel okno, niekto zahasil svetlo v prednej časti miestnosti. Jediné kreslo v miestnosti bolo prázdne. A na jedinom obraze visiacom na stene v tej, ani nie malej, ani nie veľkej miestnosti bol namaľovaný pestrofarebný kolotoč v pohybe, otvorené stánky s jarmočnými čačkami, otvorená strelnica a iba jeden-jediný človek, ktorý to všetko pozoroval.