A.H.

A.H. bol od prírody malý a chudý, z nedostatku samá kosť a koža. Jeho matka ho milovala, ale zomrela na neznámu chorobu keď mal tri roky. Otec miloval jeho matku a upil sa k smrti, keď mal štyri. A.H. vyrastal v sirotincoch a polepšovniach, často krát stade utekal, túlal sa krajinou, kradol aby sa najedol a kradol aby nebol nahý. Až ho raz – bolo to na Vianoce v tom roku, keď bola tá dlhá a studená zima - prichytili pri tom, ako sa dobýja do malého špinavého chlieva, kde chcel ukradnúť malé čierne prasa. Zavreli ho do žalára a tam ho spoluväzni nútili k nechutným sexuálnym hrám. Mlátili ho keď protestoval a mlátili ho aj potom, len tak pre potešenie z ubližovania. Keď sa z väzenia po nekonečnom čase dostal na slobodu, bol ešte úbohejší ako najúbohejší z úbohých, opäť sa túlal a kradol aby prežil. Raz, keď na Hiľnoveckom chodníku - tam kde sa dá rozhodnúť, ktorým smerom sa tulák vyberie - stál pred soškou panny Márie a rozmýšľal o matke, pristúpil k nemu neznámy muž a spýtal sa: „Kam kráča Tvoja urodzenosť, Tvoje kroky nech sú poznamenané poznaním tej najdlhšej cesty. Alebo sa mýlim, keď hovorím ti pocestný?“A.H. sa vyľakal a trochu ustúpil od toho neznámeho robustného chlapa bez topánok s veľkou palicou a s širokým úsmevom odhaľujúcim skazené zuby. Placho a nechápavo mu pozrel do očí a zbadal v nich niečo, čo predtým nikdy nevidel. A.H. sa začal usmievať. A.H. sa predtým nikdy neusmial. Možno vtedy, keď ho matka nosila na rukách, keď mu ticho spievala, aby zaspal, aby mohla chvíľu robiť v maličkej záhrade a uvariť skromnú večeru pre svojho muža. „Čo sa Tvoja sprostosť pominula a nastalo zrodenie novej tváre anjelskej?“, pýtal sa bosý muž. „Vidím, že reči z teba tak ľahko človek nedostane. No čo, aj tak som uťahaný a na krákanie nemám chuť. Ja idem doľava. Vpravo som už bol a našiel som veľké. Aj vľavo asi nájdem len to, ale aspoň cestou niečo nové spoznám, uvidím. Keď chceš, poď so mnou. Porozprávam ti o kráľovnej mravcov. A o tom, ako som sa stal korunným blbcom na dvore jedného takého kráľovstva. A ako som raz spadol zo stromu rovno na chrbát diviaka, ktorý sa tak naľakal, že na mieste vypustil dušu. Celú noc som ho piekol. Nad ránom som zaspal a ten zver sa z ražňa vyslobodil a ušiel. Ale neďaleko odtiaľ ho chytili dvaja mamľasi, dopiekli a zjedli. Potom ich boleli bruchá, pretože ten diviak predtým, než ho trafil šľak, zožral jedovaté byliny. Možno hríby. Potom som strávil štyri roky v árešte, pretože som s tými dvoma chodil po krajine mačacích pazúrov. Tak čo, ideš?“ Hodnú chvíľu kráčali bez slova, len robustný muž si podchvíľou odkašľal a niečo si potom pre seba zahundral. „Nie si hladný?“, spýtal sa po jednom takom zahundraní, keď už boli od rázcestia na jeden vrch a jednu dolinu. „Ako vlk“, odvetil A.H. a zadíval sa na svojho spoločníka v očakávaní. „No, tak to máme hunger obaja. Vidím, že pri sebe nemáš nič. Ani ja Parom aby to vzal!“, zanadával a pokračoval: „Keď som raz išiel takou veľkou dolinou pod veľkým vrchom čo sa vypína nad jazerom s krištáľovou vodou, bol si tam?“ prerušil rozprávanie otázkou a hneď hovoril ďalej: „Tak tam som videl čudné zviera so zahnutými rohmi, čo skákalo ako opica. Možno aj spávalo na stromoch. Ako veľká veverička. Neuveriteľné. Ale keď som chcel podísť bližšie, veď som bol hladný ako teraz, tak zmizlo ako gáfor. Potvora!“ pokračovanie???