Cestou z obchodu

„Ten jeho maďarský prízvuk, ten bol bohovský. Pekné spomienky...“. Aprílové počasie. „Bol si na tom zápase?“ „Jakom zápase? Čo máš stále s tým zápasom?“ „Na tom karate. Čo si hovoril, že syn chodí na karate.“ „Jáj..., nebol. Nemal som čas“. Z tretieho poschodia niekto vyhodil pivovú fľašu. Pri dopade na asfaltový chodník sa s treskotom rozletela na všetky strany. Pani Ožvoldíková krútila hlavou rozhorčená, jej pes Hafko krútil chvostom. „Sadli“. „Dobré?“ „Super, zúper. Ako riť na šerbli ti hovorím“ „A Ty si bola na tom stretnutí ?“ Vietor trochu zosilnel, a znovu ustal. „V našej krčme býva každý piatok country“. „Milujem country“. „Ja sa idem z neho dogrcať. Ale pivo majú dobré. Corgoň desina. Iné nepijem“. „...malé domčeký, nevidel som vás...“ „Do stupídnej matere, bodaj by to šľak trafil!“ Smetiari. Hukot smradľavého auta, Hafko brechal na opitého cyklistu, pani Ožvoldíková krútila rozhorčene hlavou, opitý cyklista trhavými pohybmi riaditkami raz vľavo raz vpravo raz vľavo raz vpravo a ešte raz vľavo..., vykotil sa aký bol dlhý a ožratý a ruky si pri páde oškrel o špinavý asfalt a dorezal na črepinách od pivovej fľaše. Pani Ožvoldíková zalomila rukami a Hafko dostal hystériu. Z tretieho poschodia dopadli na chodník cigaretové špaky. „Máš drobné?“ „Načo sú ti?“ „Do automatu. V robote máme na kávu. Zdochnem v tej poondiatej robote. Aj tá káva je tam na hovno“. „Mám sto bielych vrán, tam v Massachusetts“, znela melódia zo staručkého elektrónkového rádia. „To spievali Bee Gees. V origináli“. „A toto kto ziape?“ „Čo ja viem. Taký v okuliaroch“. „Išiel by som sa pozrieť na to karate.“ Aprílové počasie. Chvíľku prší, chvíľku svieti slnko. „Zase prší?“ „Do kelu!“ Staručké rádio hrá staručké melódie, staručký gramofón s veľkou trúbou a pred ňou sedí Hafko. Počúva pani Ožvoldíkovú, ako referuje pani Kováčovej o nehode, ktorá sa prihodila pred malou chvíľou pred ich domom priamo pred ňou. Ona to videla na vlastné oči! A sedia ako riť na šerbli. Hafko zaspal pri nohách pani Kováčovej. „Poď na jedno!“ „Nemám chuť“. „Poď, pozívam ťa!“ „Ale iba na jedno“. Z tretieho poschodia niekto vyhodil starý gramofón, Pani Ožvoldíková s pani Kováčovou krútili hlavami, Hafko sa strhol zo spánku a opäť dostal hystériu. Ulicou sa niesla melódia mladosti našich rodičov, smetiari vysypali za hukotu a rachotu posledný kontejner, prestalo pršať a kocúr Gábriš sa na to všetko ľahostajne pozeral zo svojho bezpečného úkrytu. Hehe