Posledný trolejbus

Tma, hviezdy a ja. Precitám z bezvedomia, kráčam akýmsi poľom, nohy sa mi zabárajú do vlhkej hliny a za mnou ostávajú stopy v tvare serpentín. Snažím sa rozpamätať, ako prečo odkiaľ a kedy som sa sem dostal, na toto opustené a neznáme miesto, hmlisto si začínam spomínať na oslavu Timových narodenín..., Áno, oslava... Oslava skončila? Asi áno. Zmocňuje sa ma panika, kam kráčam? Kam sa potácam tmavou nocou tmavým poľom a s tmavou spomienkou? Dopredu. Len ísť, nezastať! Potkýnam sa, vrávorám a kľajem: “prebohaživého, ako som sa sem dostal? Ako sa dostanem domov?“ Padám a odieram si kolená aj dlane, vstávam a bezradne sa obzerám vôkol seba. A v diaľke vidím svetlá. Auto. Auto nádej. Vydávam sa tým smerom, stále sa potácam, občas padám, som unavený a túžim po mojej posteli a fľaši vína, ale ešte predtým po dvoch kýbľoch čistej studenej vody. Šmátram po vačkoch, vyberám pokrčenú krabičku Spárt, vyberám jednu pokrútenú cigaretu a hľadám zápalky. Heuréka!, volá môj vnútorný hlas, zapaľujem si a slastne vdychujem dym, hlava sa mi začína motať ešte viac, krok naľavo krok napravo... V diaľke občas prejde po ceste auto, vetrík pofukuje a strapatí moje dlhé vlasy, ach, aspoň kvapku!V ten večer na tej oslave Timových narodenín bolo rušno a radostne, alkohol sa sypal a chlieb sa lial, hudba hrala na plné pecky, čo to bolo, Free? U Tima bolo vždy rušno. A free. Ale tá oslava, to bolo niečo... Samo tam bol s priateľkou, Ľubo..., ozaj, bol tam Ľubo? A Táňa? Kde bola Táňa? Och, moja starnúca hlava.Konečne som na tej ceste, neviem sa rozhodnúť ktorým smerom sa mám pustiť, ale v diaľke znovu vidím svetlá, sú to okná rodinného domu, krok za krokom sa k nemu blížim zmorený a plný neistoty, na dvore niekto rúbe drevo. Šialené. V noci niekto rúbe drevo na neznámom dvore neznámeho domu v neznámej krajine... Starký na mňa zazerá s nedôverou, pripravený... „Prosím Vás, ak-ko sa dostanem do mesta?“, spytujem sa koktajúc. Starký zatína sekeru do veľkého klátu, čudne sa pozerá. „Do mesta? A do ktorého?“ Ježišikriste, do ktorého? Zošalel? Alebo ja som sa načisto pomiatol? „Do Bratislavy“, hovorím neisto, jazyk sa mi motá. Starký pokýva hlavou a rukou ukáže smer. A ja opäť kráčam, krok za krokom, raz ma nahne vľavo raz doprava, ale idem. Idem , túžba ma poháňa vpred, možno ma niekto čaká? Idem dlho, oči sa mi zatvárajú a opäť idem ako vo sne a zabúdam na to, že neviem kde som ani ako som sa sem dostal a hviezdy nado mnou a moja zatemnená myseľ a ľavá pravá ľavá pravá ľavá..., vpred! A odrazu sa nado mnou zjavia drôty. Radosť ma opanuje, trolejbusové drôty, sláva, aj pouličné osvetlenie sa neďaleko črtá... Držím sa drôtov ako sa zblúdilý v lese drží potoka..., ktorým smerom tečie prúd? Krok za krokom. Hviezdy nevidno, svetlo pouličných lámp ich zatienilo, domy sú tiché a okná tmavé a spoza rohu sa zrazu objaví posledný trolejbus. Ako zjavenie. Nádherný posledný trolejbus. Milujem Ťa ó Bulat Okudžava, ó Bože, milujem Ťa Svet, len mi daj ešte trochu poznania a potom... Potom sa spolu opijeme, znovu sa opijeme a budeme spievať tú pieseň..., budeme spievať...., a spievať......., a spievať.............., a spievať................................, a spievať..............................................................................................................