John je samotár. V roku ubehlo 365 dní a jeho neprišiel pozrieť nikto. Dodnes neviem, či má vôbec nejakú rodinu, príbuzných alebo kamarátov. Aha, už si spomínam, len jediný raz ho navštívil nejaký pán v otrhaných šatách s dámskou hodvábnou šatkou okolo krku. To bolo všetko! John nechodí nikde, pretože chodiť nemôže. Pohybuje sa len pomocou invalidného vozíčka, aj to pri vzácnych príležitostiach. Tými sú kúpanie a cigareta v obývacej miestnosti. Toto sú dôvody, pre ktoré ho môžete zazrieť mimo izby. Pre jednu cigaretu musí John sadnúť do vozíka a krútiť veliké kolesá svojimi vychudnutými rukami. Zviesť sa dolu výťahom, na každom kroku čakať, kým vám uhnú z cesty, poprosiť o cigaretu v kancelárii (keďže fajčil neskutočne veľa, museli mu to pre zdravotný stav trochu obmedziť) a nakoniec si ju na päť minút vychutnať. To je jeho dvojhodinový denný výlet. S Johnom sa rozprávalo veľmi ťažko. Po prvé sa s vami nechcel rozprávať, po druhé sme mu nerozumeli. Chodil oblečený v jediných rozdrápaných nohaviciach, s množstvom prepálených dier od cigariet. Bolo nemožné mu kúpiť nové veci, nestál o ne a navyše tvdil, že tie jeho sú fajn. John v poslednom čase prestal priberať. Jedol len raz za deň. Jeho hmotnosť začala rapídne klesať. Dnes váži 44 kilogramov. Do jeho izby chodil každý nerád. Zápach vás stadiaľ doslova vyhnal. Ale tento pán sa staral o seba sám. Nebolo ho treba kúpať, obliekať, kŕmiť, a predsa bolo občas ťažké, vojsť do jeho izby s úsmevom na perách.
Jedného dňa som zazrela Johna na chodbe. Na cigaretu bolo priskoro a kúpal sa len včera. Možno mu je len dlho samému v izbe, tak si vyšiel na obchôdzu po ústave. Keďže práce bolo veľa, na Johna som rýchlo zabudla. Po pár hodinách mi ho však pripomenul zvonček, ktorým si pacienti privolávajú pomoc. Zaklopala som na dvere a spýtala sa ho, čo si praje. John sa zrazu nervózne pustil do prehrabávania skrine. Už som mu s tým chcela pomôcť, keď sa zrazu ku mne natiahol a špinavými rukami mi podal krásne zabalený vianočný darček. V tej chvíli som nevedela, čo spraviť. Ešteže kolegyňa, opretá o dvere, ma upokojila, že darček môžem kľudne prijať, pretože John to už dopredu vybavil u vedúceho. John vedel, že darčeky prijímať nesmieme, tak si požiadal o špeciálne povolenie. Prišlo mi ho veľmi ľúto. John, ktorý nikdy nevychádzal medzi ľudí, sa tentokrát premohol a zašiel do veľkého nákupného centra, len aby nám, ktorým sa ťažilo prehodiť s ním zopár slov, spravil toľkú radosť. Človek, ktorý sebe nedoprial, doprial nám. Ešte spomeniem, že rovnaký darček ako ja, dostalo ďalších dvadsaťtri sestričiek. Určite vám nemusím vysvetľovať, že pri preberaní darčekov sme všetci cítili poriadnu hanbu, ktorú sme si podľa mňa aj zaslúžili.
