Prevraciam staručké telo z boka na bok, nevládne ruky a nohy sa mi pletú do cesty. Vediem si monológ, lebo osoba, ktorú umývam, sa akosi nemá k slovu. Prikladám čistú veľkú plienku a dookola vysvetľujem tej nešťastnej Francis, že všetko je normálne, že to tu takto bežne robíme. Neprestáva sa ospravedlňovať za to, že nestihla stlačiť gombík a privolať ma, aby som ju položila na záchod. Ako ju tam čistím a prezliekam komplet celú posteľ, jej tvár je zatiahnutá hanbou a smútkom.
Rýchlo pozbieram posledné kúsky bielizne, zakryjem deväťdesiatsedemročnú starenku dekou a miznem vo dverách. Čaká ma ďalšia zahanbená tvár. Tentokrát si vyliala na seba celý obed. A tak beriem do rúk utierku a pustím sa do ďalšieho čistenia.
Po dvanástich hodinách si vyzlečiem spotenú uniformu a som rada, že je ďalší deň za nami. Automaticky umývam najcitlivejšie miesta na ľudskom tele každý deň. Nezamýšľam sa nad tým, ako sa asi tak cítia títo chorí, nevládni, staručkí ľudia. Oči mi otvoril až môj vlastný pôrod, kedy sa karty obrátili a ja som sa na pár dní stala úbohou, slabou a závislou na pomoci druhých.
Komplikovaný pôrod ma nechal na posteli ležať a čakať na sestričku, ktorá ma mala umyť. Celú! Prezliecť, ošetriť, dať ležať, dať sedieť, pripraviť jedlo, postarať sa o syna. Zrazu som to bola ja. Normálna duchom, ale absolútne závislá na druhých. Keď ma sestrička umývala ako malé dieťa, bol to ten najchúlostivejší moment, aký som doposiaľ zažila. Bolo potrebné jej ešte pripomenúť, že aj zuby si chcem vyčistiť. S úsmevom mi pomohla. Chvalabohu za milých ľudí.
Starí ľudia sú niekedy naozaj ako malé deti. Potrebujú pomôcť so všetkým, nič nefunguje, ako kedysi. Strácajú kontrolu nad svojím životom. Majú ale právo na pocit hanby, sklamania a hrôzy z toho, čo sa s nimi deje. Veď aj v tom najzvráskavenejšom tele dýcha človečina, jedinečná a úžastná.
