X+archív: Lúčnica
Vždy som chcela chodiť na tanečnú, najmä tam, kde sa tancujú ľudové tance. Mamu som však asi dostatočne nepresvedčila, vlasnte sa jej ani nedivím, veď každý môj krúžok som bola schopná navštevovať tak nanajvýš pár mesiacov. Ale tancovať ľudovky, to je niečo iné! Otec kedysi hrával v dedinskej hudobnej skupine "Old boys". Jeho kazety s ľudovou hudbou sa po tisícom prehraní už pomaly ani nedali počúvať. Moji kamaráti počúvali Rock FM, ja Old boys. Ako vyšinutá som poskakovala po izbe a predstavovala si, že viem tancovať. Základy ma síce otec na dedinskej svadbe mojej tety naučil už ako desaťročnú, no mne to nestačilo. Trvalo dosť dlhý čas, kým som sa odhodlala osloviť vedúceho miestneho ľudového súboru. Presnejšie povedané, ako dvadsaťročnej. Neviem čím to bolo, možno tým dlhokánskym zapletaným vrkočom, no bez akéhokoľvek premýšľania ma prijal za novú tanečníčku. Vtedy sa mi splnil môj sen! Na skúškach dievčatá po mne zazerali, veľmi neochotne ma učili nové kroky. Moje nadšenie im bolo cudzie. Ja som si to vtedy nevšímala, dôležitá bola hudba, tanec, kroje... Mala som šťastie na dobrého učiteľa - Tóna. Každý večer do desiatej sme dupotali nad hlavami susedu, zhodou okolností môjho kolegu z práce, čo som si aj na druhý deň namiesto rannej kávy vypočula. S Tónom nám to išlo tak skvelo, že za dva mesiace som ovládala niektoré tance lepšie ako kolegyne, ktoré navštevovali súbor päť rokov. Vtedy mi pomaly dochádzalo, prečo boli ku mne také nevrlé. Jednoducho nevedeli prijať medzi sebou človeka, ktorý tancovanie miloval, ktorý sa tomu oddal, ktorý by bol spravil preň všetko. Viete si predstaviť moje sklamanie, keď som hocikedy prišla na skúšku o čosi prvšie ako ostatní, rozhýbala sa, spravila si poriadnu rozcvičku, čakala s veľkým nadšením na ostatných, aby sme sa spoločne pustili do nových tancov a čo sa stalo? Nepísaná vedúca zahlásila, že dnes by sme sa mohli ísť všetci poriadne opiť. Jeden po druhom povstávali a šli. Však nech je sranda! Zo srandy sa pomaly stával zvyk a ja som večery začala tráviť čoraz častejšie doma pred zrkadlom, kde som si opakovala to, čo som sa na skúškach naučila. Však si len predstavte, že by som, pokiaľ oni budú "srandovať", zabudla niektoré kroky! Nuž, pravda je taká, že na kroky si už dnes presne nepamätám, veď je tomu vyše päť rokov, čo som si nezatancovala. Dnes je ten tanečný súbor na rozpade, vlastne sa čudujem, že sa už dávno nerozpadol. Mnohých z nich som nedávno na svojej dovolenke doma na Slovensku stretla v krčme, na obraz boží... Spomínam si, že po mojom nevydarenom súbore som sa ešte raz pokúsila stať členom tanečnej ľudovej skupiny, tentoraz úplne inej. No keď ma pri prvom stretnutí začali hostiť borovičkou, pri druhom ňou oslavovali narodeniny, treťou pripomenuli vydarené prvomájové vystúpenie, veru som tušila, že tu si moc nezatancujem. A moje tušenie bolo správne! Teraz si zatancujem len tak, keď nikto nie je doma. A je mi pritom smutno z toho, že človek dokáže prepiť aj vlastnú kultúru.
