Išla som ako každý deň na nákup so svojím synom. Chodievam do neďalekého supermarketu. Keďže je nedeľa, zastihla som tú najväčšiu nakupovaciu špičku, kedy sa v obchode zišla asi polovica Anglicka. Ako si tak v plnom prúde nakupujeme, ozvalo sa z mikrofónu, aby sme si dvoma minútami ticha pripomenuli tých, čo bojovali za nás počas vojny. Ako skončilo hlásenie, celá masa ľudstva sa zastavila. Žena čo držala konzervu v ruke, mamička s dvojičkami v kočíku, muži, deti, starí aj mladí, nákupné košíky prestali rachotiť, pracovníci ostali stáť pri nevyloženom tovare, hudba prestala hrať, deti prestali škriekať, každý, kto stál vedľa mňa, každý, kto bol v rade či pri vchode, každý ostal nehybne stáť a pozeral do zeme. Atmosféra medzi regálmi bola neuveriteľná.
Neviem, či práve vtedy mysleli na vojnu a jej obete, alebo premýšľali, čo uvariť na obed, jednoznačne ma toto silné a okamžité gesto šokovalo. Ostala som stáť v tom náhlom tichu a pozerajúc cez slzy na svojho syna v kočíku, snažila som sa vzdať hold tým, ktorí pre našu budúcnosť obetovali seba.
