Víkend bol v našej rodine plný hádok o to, kto ide slúžiť ku starkej. "Zajtra slúžim ja!! Haha, neskoro, už som si obsadila!" Tak sme to nazývali, keď sme ako deti chodili ku starkej spávať. Kedysi dávno chodievali dedinské deti "slúžiť" starým rodičom. Pomôcť s drobnými prácami, statkom, kopaním švábky. Výraz slúžiť sme automaticky používali aj my, aj keď sme si jeho význam ako malé deti príliš neuvedomovali. Ona vlastne slúžila po celý ten čas nám. Starká odišla na predčasný dôchodok, pretože jej opúchali nohy. Bola to vzdelaná žena, pracovala ako sekretárka. Slušné na starkú. Jej osobnosť by sa dala prirovnať k medu. Mala úsmev pre každého a to aj napriek tomu, že traja synovia jej veľa radosti v živote nepriniesli. Po tých dvanástich rokoch si spomínam na to, ako ma u nej každý boží deň čakal obed na stole. Cesta zo školy viedla chvalabohu okolo jej domu. Jej vajíčková polievka sa nedala porovnať so žiadnou inou v dedine. Prepáč mami, klamala som ti, keď si sa ma pýtala, či mám rada tú tvoju. Bola to jediná polievka, ktorú som jedávala priamo z chladničky. Mohli ste do nej zaboriť lyžicu a ona ostala stáť. To sa nedalo spraviť, keď sa polievka zohriala. Starká vedela spraviť úžasnú bielu kávu. Do nej sa nadrobili rožky a raňajky snov boli na stole. Vždy, keď sme si zaželali. Medzi mnou a starkou bola uzatvorená zvláštna dohoda. Vždy, keď som sa s ňou dopredu dohodla, uvarila mi makové rezance. Špeciálne, mliečne. Po škole ma na ne volala z najvyššieho okna na dome. Verte, či nie, ako desaťročná som dokázala zjesť plný hrniec. A nikdy mi nebolo z nich zle. Jej makové rezance boli moje "národné jedlo".
Takéto víkendové "slúženie" som zvyčajne vyhrala ja. Keby sa dalo, mesiac dopredu si ho objednám. Dni sa končili vždy o desiatej večer. Vtedy starká prehodila cez hlavu čiernu šatku a ja som spolu s ňou vyšla von zatvoriť sliepky do kurína. Spať sa nešlo skôr, pokiaľ tie neboli na poriadku. Jeden večer sme sa vrátili od sliepok, keď starká len tak počas čítania katolíckych novín spomenula, že jej je akosi ťažko. Ja som pokračovala v skladaní stavebnice merkur. Veď cítiť sa ťažko ešte predsa nič nemusí znamenať. O dve hodiny ležala na ARO. O týždeň mi umrela. Moja starká ma opustila, pokiaľ ja som povinne sedela v školskej lavici, pretože dospelí rozhodli, že pohľad na ňu nie je pre deti. Ešte stihla poslednýkrát stisnúť maminu ruku. Nemohla ani povedať dovidenia moji milí, uvidíme sa v nebi.
S mojou starkou mi umrela moja druhá mama. A ja si dnes na jej pamiatku vo všetkých reštauráciách objednávam makové rezance. Škoda starká, že si nestihla spoznať môjho manžela, ktorý ťa zbožňuje už len z môjho rozprávania. Starká, stretneme sa v nebi. Tak sme sa predsa dohodli nie?!
