Keď sme naposledy s manželom prišli domov na oravskú dovolenku, vedela som, že ako prvé nás bude na stole čakať niečo dobré. Zemiakový šalát s rezňom a kopec povianočných koláčov bol dôkaz, že sme trafili do pravých dverí. Všetci vnímali jedlo ako normálnu večeru, ja ako stolovanie s kráľovskou rodinou. Bublinková "malinovka" z Jednoty len pridala na hodnote. "Nemôžem uveriť, že už som vlastne doma a jem to, na čom som bola odrastená," krútila som neveriacky hlavou nad plným tanierom.
Zdá sa to také normálne, ale slovenské jedlo je mojou tajnou láskou, ktorú v Anglicku podvádzam a cítim sa preto niekedy previnilo. Všetky čokolády v Británii a všetky indické reštaurácie sú len nepatrnou omrvinkou z toho, čo mama varí doma sestrám na večeru. "Katarína, my ti závidíme, stále si len vypekáte kurčatá a máte super jedlá, my máme dnes na obed zase hrach!", píše malá sestra v maile. Ani len netuší, že ja by som ten hrach zamenila aj za šľahačkovú tortu od samej Britskej kráľovnej.
Variť s mamou doma je sranda. Všetko je staré známe. Tisíckrát ohorený hrniec a ošúchaná varecha mi pripomínajú detstvo. Je to niečo, načo sa špeciálne "šetrím" dvakrát do roka. Nie len tak mi mama hovorievala, že ľudia chcú vždy to, čo momentálne nemajú. Ja mám však pocit, že tentokrát nejde len o akýsi rozmar!
