Tak som teda šla. Nechcelo sa mi, ale bol to príkaz od vedúcej. Občas chodíme našim starkým pomáhať s ľahkým upratovaním bytu. Tóno v tom svojom žije sám, rodina k nemu chodí len občas. Jemu to vraj moc neprekáža. Pri prvej návšteve som si pomedzi vysávanie prezerala obrazy na stenách. Bolo ich tam veľa. A boli krásne. Autorom bol on. Nemohla som uveriť, že tak nádherne maľuje. Všetko, počnúc svetovou architektúrou a končiac polonahou ženou stojacou pod palmami. Sedel vtedy za počítačom a niečo ťukal. Nechcelo sa mi len tak trápne potichu umývať dlážku, tak som sa spýtala, na čom pracuje. Vraj píše knihu. Príbeh o Rusku. Z dvoch tlačiarní mu vyletúvali popísané stránky. Ja som doupratovala a pomedzi to sa tiež naučila veľa o maľbách, spôsobe kreslenia a trošku histórii o Anglicku.
Včera mi to opäť vyšlo na Tónov byt. Celkom som sa tešila, že sa v jeho umeleckom byte "zašijem". Kolegyne ho moc nemajú rady, pretože neustále rozpráva bez toho, aby sa pomedzi to stihol občas nadýchnuť. Ja som sa ale tešila. Zapla som vysávač a pustila sa do upratovania. Keď som skončila, Tóno ma zavolal k počítaču. Ukázal mi dielo, na ktorom momentálne pracuje. Jeho vlastná tvorba poézie O láske, o ktorú má dokonca vydavateľstvo veľký záujem.
Prečítal mi nahlas zopár odstavcov a ja som sa zrazu ocitla vo vlastnej minulosti. Keď som sama zvykla tvoriť básne, recitovať Hviezdoslavov Kubín, maľovať obrazy a potom si robiť vlastnú súkromnú galériu. Ako tak nahlas recitoval, prišlo mi až bolestivo ľúto, že som ostala taká prázdna. Že sa ráno vyberiem do práce, vyzdvihnem syna zo škôlky, navarím obed, pozriem telenovelu a idem spať.
Asi popýtam vedúcu o častejšie vyslanie k Tónovi. Veď upratať predsa treba. A to nielen v mojom svedomí!
