Reč je o Lafferovej krivke. Na svete je prekvapivo od pána Laffera a vyjadruje v skratke to, že pri nulovej a stopercentnej daňovej sadzbe je daňový príjem nulový.
Tu je obrázok:
Vrchol, t.j. maximálny daňový príjem má štát pri sadzbe, ktorá sa zrejme pohybuje v každej krajine inak. Tiež je zrejmé, že za týmto bodom je tzv. prohibitívna zóna, ktorá sa štátu z hľadiska príjmov nevypláca.
Teraz trochu histórie:
Pár rokov po prvej svetovej vojne bol v USA stále vojnový režim a dane sa šplhali až na 73 percent. V rokoch 1921 až 1925 začali postupne daňové zaťaženie znižovať až na 25 percent. Práve toto zníženie daní prinieslo dvojnásobný nárast štátnych daňových príjmov. Mimochodom, daňové príjmy sú jedna zo základných častí príjmov v štátnom rozpočte. Rovnako to v USA dopadlo aj po II. svetovej vojne a po studenej vojne.
Podobný prípad sa udial aj v Rusku. Postkomunistický daňový systém v Rusku bol typický vysokými sadzbami a zložitosťou. Krajina trpela nedostatkom príjmov. Po konsolidácii daňového systému a po zavedení rovnej dane sa zvýšili príjmy zo zhruba 8,6% HDP na dvojnásobok - na 16,1% HDP. Ešte jedna vec je zaujímavá - v Rusku mali tri sadzby na dane: 12, 20 a 30 percent. Za čias, keď sa vyberali dane podľa tohto systému, priznalo svoje príjmy len 52% populácie. Hneď v roku po zavedení rovnej dane na úrovni 13% si príjmy priznalo až 68% rusov.
Čo som chcel týmto povedať?
- Človek, ktorému sa páči myšlienka zavedenia progresívnej dane u nás by sa mohol nad sebou zamyslieť.
- A povedané polopatisticky - ak poviete niekomu, kto podniká, alebo zarába veľa, aby začal platiť štátu viac, nájde si spôsoby (aj legálne) ako tomu predísť (alebo odíde) a utrpí štát a týmpádom aj občan.
PS: zdá sa mi, že s myšlienkou extrémne vysokého daňového zaťaženia bohatých sa pohráva okrem Fica aj novozvolený francúzsky socialista Hollande. Páči sa to veľa ľuďom, a aj preto asi vyhral. Ale keď sa takéto zmýšlanie rozšíri po celej európe, bude zle-nedobre. (alebo už je?)
