V poslednom čase skoro každý deň si predstavujem aké príjemné by bolo nekráčať po cudzom, dusnom, betónovom meste, ale po lazoch v Zázrivej, alebo si lahnúť na lúku pod Rozsutcom a nie v preplnenom a hlučnom mestskom parku, ktorý je síce zelený, ale je tam stále "ten" vzduch.
Z veľkej časti mi práve vôňa vzduchu utkvela v pamäti. Napríklad vzduch, vôňou podobný tomu tatranskému som nenašiel ani v chorvátskych Velebitských horách, ani vo francúzskych Alpách alebo amerických Yosemitoch.
Chcel by som sa unavený po celodennom lyžovaní usadiť v chatke, v ktorej by bolo primerane veľa dreva a tepla a vypiť si varené víno a potom si dať chutnú vysušenú klobásku s horčicou a chrenom.
V pamäti mi utkvela jedna dolina pri Štefanove nad Oravou. Neviem kde to presne bolo, mal som asi 12 rokov a bol som s rodičmi na dovolenke a boli sme tam zbierať hríby. Otec našiel veľa dubákov a ja som si našiel svoj svet keď som si máčal nohy v studenom horskom potoku na čistinke a staval som si hrádzu a pozeral miniatúrne rybky ako plávu okolo mojich nôh. Tiež si pamätám, ako mi mama dala krajec chleba. Ten chlieb bol čerstvý a kôrka bola chrumkavá. Vnútri bol chlieb už skoro studený, ale bolo jasné že nemal viac ako pár hodín. Nemal som problém zjesť ten veľký krajec samotný. Bez ničoho.
Aj keď som minulé leto mal každé ráno pravú francúzsku bagetu, nedala sa jesť úplne samotná. Džem alebo maslo boli nevyhnutné. Tomu chlebu sa nevyrovnala. A to, čomu hovoria v amerike "pečivo", sa k môjmu krajcu chleba zo slovenska ani zďaľeka nepodobá.
Nie som extra milovník tvrdého alkoholu a väčšinou sa len pretvarujem aký je dobrý, no v skutočnosti mi príliž nechutí. Ale sedieť pred drevenicou s malinkým pohárikom domácej, dobre vypálenej a vychladenej slivky, to by som si vedel predstaviť. Samozrejme, k tej drevenici patria ihličnaté stromy, ktoré dodajú tomu miestu vôňu a minimálne jeden pravý horský potok, ktorý je na dosah očí a uší. A tam sediac pred drevenicou by som si tú slivku do seba hodil a verím, že by mi chutila. Nejde mi o chuť alkoholu, ale o chuť tej celkovej atmosféry.
Mám chuť na lanšmit s rohlíkmi, ktorý by som chcel zjesť pri nejakom plese vo Vysokých Tatrách. Alebo by som si chcel uvariť párky na malej prenosnej propán-butánovej platničke niekde v kosodrevine pod Babou Horou, alebo v Nízkych Tatrách. Zapiť ich vodou (pitnou), ktorú by som nabral v doline zo studne, alebo prameňa.
Tiež by som si len tak vyšiel na čerešňu, sadol si medzi konáre, len načahoval ruku a zberal čerešne, ktoré by som do seba džgal a rozmýšľal by som jedine nad tým, čo trafím kôstkou, ktorú vypľujem. Vedel by som tam stráviť hodiny.
Počas tých pár minút písania mi napadli práve tieto veci, ktoré mi chýbajú, no keby počkám ešte chvíľku, napadnú mi ďalšie.
O mesiac prídem domov a viem že mama ma bude čakať s obvyklým jedlom, ktoré si želám keď dlho nie som doma - klobáska, chlieb, chren, horčica a syr. K tomu slovenská minerálka, alebo pivo. Tiež viem, že ma bude čakať priateľka, ktorá ma objíme, silne si stisneme ruky a pôjdeme sa prejsť po parku, ktorý bude farbou a teplotou vzduchu poznačený jeseňou a verím že odrazu mi nič chýbať nebude....
Ale... kde inde na svete môžem podobné krásne veci zažiť? Jedine doma.
