Vonku poprchávalo a na "mojej" zastávke pribúdali ľudia. Poobzerala som sa okolo seba, či TO vidím iba ja... Prebehla som cez cestu k zábradliu a zavolala, či potrebuje pomoc. Pán bol obrátený k plotu staveniska, ale otočil hlavu a tlmeným hlasom povedal, že áno... Obišla som zábradlie dookola a spýtala, ako môžem pomôcť... Mal oblečené sivé sako, košeľu a čierne nohavice. Dáždnik a pánska taštička mu spadli celkom k plotu. Pomáhala som mu vstať, ale šlo to veľmi ťažko. Pravé koleno mal zrejme poriadne narazené, podľa polohy mohla byť noha aj zlomená. Otočila som sa k zastávke, kde stál prizerajúci sa dav, vtom sa takmer všetci otočili na inú stranu... Naznačila som, že potrebujem pomoc, ale márne. O chvíľu však pribehol asi 18- ročný chlapec a spolu sa nám podarilo pána postaviť na nohy. Celý čas som sa s ním rozprávala, dozvedela som sa, že bol na súde... problém "zlial dole hrdlom", keď alkohol otupil zmysly, pri vystupovaní z električky spadol. Sedel tam vraj takto asi pol hodiny...!
Zatelefonovala som jeho dcére a s mladíkom, ktorý ho celý čas podopieral, počkala, kým pre neho prišla a odviezla ho taxíkom... V tej chvíli som cítila neuveriteľnú zlosť a hrôzu zároveň... ĽUDIA, ved toto sa môže stať zajtra VÁM! Kto vám pomôže, keď budeme všetci SLEPÍ a HLUCHÍ ?!
Pred mnohými rokmi som si vypočula z rádia krátky príbeh: Žil raz jeden človek, ktorý preukrutne trpel. Jeho sused sa už nemohol pozerať na toľké utrpenie, a tak sa jedného dňa spýtal Boha, prečo mu nepomôže, keď ho ten chudák tak uctieva, verí v neho… ako sa môže pozerať na jeho utrpenie a nepomôcť mu… A Boh mu odpovedal: „Ale ja som mu pomohol… Poslal som mu Teba…“
A odvtedy sa tento príbeh stal mojím životným krédom…
