V nedeľu 19. októbra som saprevaľoval v posteli po 22. hodine a nudil sa pri televízii. Spánokneprichádzal. V pondelok ma doma v Bratislave nečakali žiadnepovinnosti, tak som sa rozhodol pre túru do Vysokých Tatier. Vyzliekol som sinočný úbor, obliekol horské nohavice, tričko, sveter a vetrovku a doruksaka hodil fotoaparáty, trochu jedla, vodu a tričká na prezlečenie.O 23:47 mi z hlavnej stanice v Bratislave odchádzal vlak doTatier.
Ak som si myslel, že vo vlaku sipospím, mýlil som sa. Vyhliadol som si kupé, v ktorom nik nebol, aleo chvíľu doň prišiel prvý cestujúci. Bola to Číňanka. V ruke držalacestovný lístok a strčiac mi ho pred nos povedala: „Liptovsky Mikulas,dobre?“ Odpovedal som, že áno, vlak stojí v Liptovskom Mikuláši. No nevedelsom, či nemá náhodou miestenku – lebo nájdu sa aj takí, čo si kupujú miestenku,hoci je jasné, že vlak bude poloprázdny. Tak som sa jej opýtal, či nemámiestenku. Odpovedala, že „ano, mam pas, pas zly, takyto pas v LiptovskyMikulas“ a vylovila z kabelky dva pasy a strčila mi ich do rukyako na colnej kontrole. Bolo mi úplne jedno, či má dobrý, alebo zlý pas, no zozdvorilosti som povedal, že „pasy sa predlžujú v Bratislave“. „Zle? Nievlak Liptovsky Mikulas?“ – reagovala Číňanka. Povedal som len jednu vetu;dokonca som aj vynechal dĺžne, aby rozumela: „Dobry, sadni, Liptovsky Mikulas“.
Poslušne si sadla, dokonca vedľamňa, lebo slovo sadni som doprevádzal aj pohybom ruky na sedadlo. Asi topochopila tak, že si musí sadnúť tam, kam som ukázal prstom. Vytiahla mobil, naktorom boli nejaké farebné hieroglify, ale neočumoval som; zavrel som oči, žeazda zaspím.
Otvorili sa dvere kupéa vošla mladá žena, asi tridsiatnička. Sadla si k dverám, vytiahlaknihu a začala čítať. Svetlo si nerozsvietila, preto neviem, ako videla napísmenká pri tom sliepňajúcom svetle kontrolky...
Potom do kupé prišiel ešterobustný mladík, ktorý si sadol k oknu oproti mne. Asi necítil potrebuspať, lebo o chvíľu som vedel, že je vojak a že sa pred tromimesiacmi vrátil z Kosova, že má štvorročného chlapca, ale žena muv čase, keď bol v Kosove nasadila parohy. Teraz bol v Bratislaveza kamarátmi a ide do Nového Mesta nad Váhom, kde býva. A nech sanehneváme, že je trochu opitý. Potom až do Nového Mesta rozprával. Do rozhovoruzatiahol všetkých, okrem Číňanky, ktorá len čas od času vybrala mobila pozerala si tie čínske krikľavé obrázky na displeji. Predpokladal som,že je to nejaká časová orientácia, alebo, nebodaj, GPS.
Samozrejme, oslovil aj ju, ale onanič nerozumela. Keďže taký pripitý tomu nevedel prísť na koreň, povedal som mu,že ona vie po slovensky len tri slová: dobre, pas a Liptovský Mikuláš. Aleto sú vlastne štyri slová. Tak som sa dozvedel za jeden a pol hodinuvšetko o jeho živote, vyspovedal aj spolucestujúcu tridsiatničku(skrátene: žije v Tirolsku, ide do Košíc za rodičmi). Odo mňa sa dozvedeliba to, že som unudený dôchodca, ktorý to začína mať bližšiek sedemdesiatke ako k šesťdesiatke.
Pred Novým Mestom vznikol vovedľajšom kupé nejaký konflikt. Dve sprievodkyne sa tvárili celkom bezradne.Náš vojak z Kosova išiel robiť poriadky a o chvíľu za goliervyvádzal dvoch mladíkov, ktorí vraj cestovali do Trenčína, ale on ich prinútilvystúpiť už v Novom Meste, kde vystupoval aj on. Inak to bol slušný mladík;akurát, že som sa nevyspal, lebo potom sa mi to už nepodarilo a od Vrútokuž zase neoplatilo.
Číňanka zaspala. Spala aj vtedy,keď vlak zostal stáť v Liptovskom Mikuláši. Potriasol som ju za plece:„Liptovsky Mikulas“. Narýchlo vybehla, ani si neobliekla kabát.
Na Štrbe som asi pol hodinu čakalna zubačku na Štrbské Pleso. Tam som prišiel po piatej hodine, ešte za úplnejtmy.Vyše pol hodiny som posedel na stanici, potom som si dal na hlavu čelenkovésvetlo a vybral sa potme do hôr. Prešiel som pri Štrbskom plesea zabočil na značkovaný chodník do lesa. Ten chodník sa mi však hneď odzačiatku akosi nepozdával. Videl som len okrúhly fliačik pred sebou, alechodník stále mierne klesal. Vedel som, že červeno značený chodník od Štrbskéhoplesa mierne stúpa. Tak som si prisvecoval na stromy, aby som zistil, po akejznačke idem. Bola modrá. Pri svetle baterky to človek ťažko rozlíši. Rozoznáiba značku, ale aby zistil, akú má farbu, musí si prisvietiť zbližša.
Vrátil som sa teda späť. Červenoznačený chodník bol o kúsok vyššie. Svietil Mesiac, preto ma každú chvíľupredbiehal vlastný tieň, a ja som sa zakaždým strhol, že kto je to zamnou. Medveď? To viete, mestský človek...
Asi dvadsať minút pred siedmou sombol pri Jamskom plese. To som aj chcel: zachytiť východ Slnka pri Jamskomplese. Musel som si však ešte nejakých desať minút počkať, prišiel som semskoro. Stúpanie chodníkom značeným modroufarbou je od rázcestia pri Jamskom plese spočiatku dosť strmé. Lesné partieveľmi rýchlo vystrieda kosodrevina. Tam chodník striedajú mierne stúpajúceúseky so strmšími. Ale cesta je celkom pohodová. Z pásma kosodreviny vidnodo dolnej časti Važeckej doliny. Ešte začiatkom minulého storočia tadiaľto pastierihnali svoje stáda oviec, teraz som v údolí nevidel ani len stužkuminichodníka. Dolina je turisticky neprístupná.
Najprv sa mi ukázal Zadný handel,potom Pavlov chbát. Kúsok vyššie som už mal pred sebou Kriváň. Vpravo Jamskákopa, nad ňou Krátka veža a za ňou Jamský hrebeň a štít Krátkej.
Rozpis vraví, že od rázcestiav Krivánskom žľabe by mal turista prísť na štít Kriváňa za tri štvrtehodiny. Hoci som nemal nijaké problémy, v rozpisovom čase po Krivánskyžľab som sa držal len tak-tak. Tu sa stretá modro značený chodník od Jamskéhoplesa na Kriváň so zeleno značeným chodníkom z Podbanského. InformácieTANAP-u ešte pred pár dňami hovorili o 30 cm vrstve snehu, zľadovatenom povrchua potrebe zimnej výstroje. Tieto informácie pri južne orientovaných svahochboli však už zastarané. Skaly boli suché a bez snehu. Počasie parádne, ideálnydeň na túru. Napriek tomu som sa od rázcestia v Krivánskom žľabe riadnespomalil. Do značnej miery preto, lebo som zišiel z chodníka, ktorý vedie naPavlov chrbát a štveral som sa sutinou Krivánskeho žľabu, kde sa to dosťšmýkalo.
Cestou som videl kamzíky, ktoré sima vôbec nevšímali. Pod Kriváňom krúžil orol, ale než som vytiahol fotoaparát,stratil sa mi. Na chodník som narazil až tesne pod Malým Kriváňom (2334,5 m n.m.). Odtiaľ už vidno Krivánske Zelené pleso aj jeho prívesok, Malé pliesko.
Ruksak som nechal pod skalnatouvežičkou Malého Kriváňa a pustil sa do posledného úseku na štít Kriváňa. Ročnena Kriváň vyjde niekoľko tisíc turistov, nuž prečo by som práve ja nevyšiel?
Bolo to ťažšie, ako som si myslel.Tak trochu skalolezecký úsek s prevýšením asi 120 m. Bol som na tomto úsekumimoriadne pomalý. Na štíte ma dostihol prvý turista, ktorého som v ten deňvôbec videl. Ani neviem, ako sa naraz zjavil vedľa mňa pri kríži. Bol to istýKarol Varga z amerického Orlanda. Emigrovaný Slovák.
Z Kriváňa sú krásne výhľady navšetky strany. Dole v diaľke vidno bielu škvrnu Štrbského plesa. Napravo od nejje ďalšia biela škvrna: Jamské pleso. Prekrásny je pohľad do Nefcerskej doliny,v ktorej sú Nižné Terianske pleso a Vyšné Terianske pleso. Nižné Terianskepleso je v top poradí tatranských plies na slovenskej strane Tatier na 7.mieste. Rozprestiera sa na ploche 5,47 ha, má hĺbku až 47 metrov a je v nadmorskejvýške 1940 m. V top desiatke je aj Krivánske Zelené pleso, ktoré je v nadmorskejvýške 2013 m. Je na rozlohe 5,16 ha a má hĺbku až 23 m.
Zo štítov možno obdivovať Hrubúkopu, Nefcerskú vežu, Teriansku vežu, Hrubý vrch, Ostrú a za ňou Veľké Solisko.Jasne sa črtá stužka chodníka z Bystrej lávky do Furkotskej doliny. VyšnéWahlenbergovo pleso však nevidno. Pri pohľade na opačnú stranu sú azda celéZápadné Tatry ako na dlani. Vidno značnú časť Tatier na poľskej strane.
Schádzal som pomaly cez Pavlovchrbát, lebo aj v pohodlnom tempe som ozubnicový vlak do Štrby krátko po tretejhodine pohodlne stíhal. Cestou som stretol len niekoľko turistov, od Jamskéhoplesa už nikoho. Mimosezóna. Krátko po 20. hodine som bol v Bratislave.Spokojný som bol nadmieru: veď nie vždy počasie v druhej polovici októbradovolí výstup na Kriváň bez zimného výstroja. Navyše len tak, akobymimochodom...
mrl
