Priateľ

Keď stojím, aj keď padám

pričasto si na mňa sadá

klada váhy vecí

a premieňam ich v reči,

v duši,

uši počúvajú a rozum „triedi“.

No neviem, bo mám pocit, že stále sliedi,

a tuším ho za každým dňom.

Aj keď niektoré dni dajú sa mi popierať

a vtedy myslím často na teba.

Ako ti slová do úst vkladal Boh,

ako svet padal na nás dvoch

a my sme ho hltali.

Vieš, trochu ma bolí brucho,

že hlcem teraz iba sám,

a nešťastné uši,

oči,

že ich mám, tak musím vnímať svet.

A to už nie je taký let ako v slepote a hluchote.

Ale keď radovať sa budem z tvojho zasa,

už nebude mi upieraná tá svetová krása,

ktorá mi bola, aby som si ju vážil,

a teraz po nej bažím.

A som rád, že vidím a počujem,

ale potrebujem vidieť a počuť aj teba.