Na hraniciach času,
spoznal som tvoju krásu.
V úplnom okraji duše,
vyčerpanej, už tak unavenej,
možno trochu bezcitnej,
bo vyčerpala všetok cit, i keď len do prázdnoty.
Cítim alebo necítim?
Nie som schopný, a len čosi nahováram si?
Čudný prízrak, ktorý potrebuje nejaký lásky sen
a vysvetľujem si ho len ako to, čo nie je.
Možno by som mal už zhasnúť,
no čo za mnou?
Tma?
Smútok?
Možno len na chvíľu, veď taký pocit mám,
že nikomu snáď už nechýbam,
len chcel by som.
Chcel by,
asi môžem chcieť tak v nebi, akurát.
Na posledný krát, vyskúšam,
veď stratiť už snáď nemám čo.
A získať?
Život.
Jediný a posledný lós podám v okienku,
kde výhrou je na život návod,
ku šťastiu, ktoré tak túžim,
no zatiaľ sa súžim,
kým vraví mi, za hlavu zahoď.
Čo?
City?
Lásku, plač, radosť, smútok smiech?
Slzy šťastia, výkrik nehy, hriech?
Čiernu sadzu, biely sneh.
Nech, veď zrejme je najľahšie zahodiť život za hlavu a žiť ďalej.
Ozaj priateľu, ako ďalej?
Čistého mi vína nalej,
alebo pokračujeme ďalej.
Idem po sadzu?
