Nevyrovnaný s osudom a nepoznajúci cestu vybral som sa kráčať do slepa,
vyľakaný sebou samým, tým čo dokážem a tým čo neviem.
Vylákaný budúcnosťou a prísľubom šťastia rozhodol som sa však pre smer,
dopredu.
Nemal som chuť ani dôvod spraviť inak
a možno ani tak, no nechal som sa uniesť okoloidúcim prúdom.
Neustále sprevádzajúci pocit nevšednosti dával mi zámienku na hrdosť,
lebo odlišnosť sa mi v mysli zračila ako výnimočnosť
a nenachádzal som klam v tomto videní.
Nenachádzal, a ani teraz nie,
no uprostred pacifiku horizontálne stáva sa skôr vertikálnym aj dobrým plavcom,
preto zvrchovanosť prísľubu budúcnosti prestala si za sestru brať odvahu,
prenikol ma strach.......
V tisícom odlesku vlastných pádov však zbadal som aj význam.
Pretláčajúc sa štrbinou v sivosti beznádeje,
vpúšťajúc teplo ohnivej gule do chladnej miestnosti opustených mrakov,
dal mi nádej, chuť k ďalšiemu kroku.
Zrazu svet, tak strnulo stojaci, bez impulzov a podnetov sa rozhýbal,
urobil som krok, dva ... a otočil hlavu k nebu, či nestratil som smer.
A cez radostnú bolesť kĺbov vrždiacich stuhnutosťou začal som znova žiť.
