Predmarxistické názory
Dobre vieme, že v staroveku sa prísne oddeľovala telesná a duševná práca. Telesnú prácu považovali za ponižujúcu, nedôstojnú a vhodnú len pre otrokov. Duševná práca bola zase výsadou kňazov, filozofov (Aristotelels), panovníkov. Filozofi tejto doby, neuznávali výchovný význam telesnej práce.
Podobné názory na telesnú prácu zotrvávajú až do skorého feudalizmu. Prácu považujú skôr za vhodný prostriedok na krotenie ľudských vášní.
Význam práce pre výchovu človeka prvý jednoznačne uvádza až J. A. Komenský. Vo svojich dielach jednoznačne píše, že treba, aby sa deti naučili “práci niejen snášeti, ale take po ni toužiti, neboť dosáhnouti toho bude pro ne velikým pokladem životním”.
Význam práce pri formovaní charakteru jedinca zdôrazňuju aj sociální utopisti: Thomas More, Campanella a ďalší.
Jean Jacques Rouseau píše: “Práca je nevyhnutná povinnosť človeka v spoločnosti”. “Boháč, alebo bedár, silák alebo slaboch, každý daromný občan je vetroplach”.
Jean Jacques Rouseau chcel, aby jeho Emil pracoval ako remeselník a myslel ako filozof. Význam telesnej práce rozšíril nielen na osvojenie si mechanických pracovných postupov, ale vyzdvihol aj výchovnú prácu.
V Emilovi ďalej píše: “Dieťa treba zamestnať tak, aby sa nielen cítilo užitočným pri práci, k čomu je to, čo robí”. Tým poukazuje na to, že telesnú a duševnú prácu možno spájať a že sa vzájomne kladne ovplyvňujú.
J. H. Pestalozzi spája výrobnú prácu s vyučovaním. Pracovnú výchovu skúma s mravnou výchovou. Práca s výučbou sa každopádne uňho nespájala vnútorne. Pokladal pracovnú výchovu spojenú s odborným vzdelaním za hlavný prostriedok na zlepšenie života ľudu.
Koncom 18. a začiatkom 19. storočia bol v Rakúsko-Uhorsku Slovák Samuel Tešedík. Významný praktik a teoretik v pracovnej výchove. Otvoril odbornú školu, ktorá mala vlastné dielne a školský majetok. Bol za spojenie vzdelávania so životom.
V predmarxistických názorov na prácu v triedne antogonistických spoločenských formáciach možno preto povedať, že telesná práca sa oddeľovala od duševnej. (Baláž, 1970)
Marxistické názory
Vznik marxizmu znamená novú kvalitatívnu etapu tak v hodnotení práce (telesnej i duševnej) ako aj samotného človeka. K. Marx, ktorý vo svojom diele Kapitál analyzoval podrobné procesi práce, tvorbu hodnoty, ceny, zisk, nadhodnoty, vykorisťovanie ap., poukazoval okrem iného na pracovnú činnosť ako na “proces medzi prírodou a človekom”, v ktorom človek mení prírodu a zároveň mení i seba sám.
Poukazoval ďalej na spoločenský charakter práce a fakt, že výsledky práce (vytvorené hodnoty) sú významným komunikačným medziľudským prostriedkom.
Veľký prínos pre pedagogickú prax a teóriu sú teoretické názory i pedagogická prax veľkého sovietskeho pedagóga A. S. Makarenka, osobitne v jeho prínose v organizovaní pracovnej výchovy. Dokázal, že práca bez súbežne prebiehajúceho vzdelávania, bez súbežnej politickej a spoločenskej výchovy neprináša výchovny úžitok, je neutrálnym procesom.
Makarenko zdôrazňoval, že prácou vytvárame nielen materiálne hodnoty, ale táto má aj psychologicko-pedagogický význam.
Pracovná výchova, je najdôležitejšou podmienkou mravnej výchovy, lebo “len spoločné pracovné úsilie, práca v kolektíve, pracovná pomoc ľudí a ich stála pracovná závislosť môže utvoriť správny pomer človeka k človeku”. Makarenko tvrdí, že poskytuje telesný a duševný rozvoj.
Veľmi dobre mal prepracovaný system perspektívy pre chovancov a aj system požiadaviek na nich.
Makarenko hovorí, že ústav mal vtedy ideálny chod, keď chovanci v každej dielni robili podľa pevných noriem, keď práca na seba navazovala, keď jednotlivé pracoviská boli na sebe závislé vo výrobe, keď sa presne kontrolovali normy kvality.
Makarenko bol presvedčený, že mzda (odmena finančná) pokazí vzťah – charakter chovanca k práci. Neskôr bol nútený platy zaviesť, ale ako uvádza produktivitu práce týmto vôbec nezvýšili. Chovancom dával iba vreckové, “aby sa naučili utrácať peniaze”.
Aj Boh, keď stvoril svet, pracoval. Práca je najvýznamnejšou ľudskou aktivitou, odráža sa v nej a prostredníctvom nej aj mravný vzťah človeka k sebe samému ako i ostatným členom spoločnosti. (A. S. Makarenko, 1947)
