“Od samotného počiatku vyrastáme s pocitom, že väčšie je dôležitejšie než malé...
Úctu a obdiv vzbudzuje to, čo je veľké, čo zaberá viac miesta.
Malý – bežný, nezaujímavý... Malí ľudia – malé potreby, radosti a smútky...
Imponujú: veľké mesto, vysoké hory, mohutný strom...
Hovorievame: “Veľký čin, veľký človek...“
Dieťa je malé, ľahké – je ho menej. Musíme sa k nemu skloniť, znížiť...“
(Janusz Korczak: Právo dieťaťa na úctu, esej z konca dvadsiatych rokov minulého storočia)
Výchova a vzdelávanie deti je tak dôležitý fenomén života. Dôležitejší úsek pre deti s ustanovenou náhradnou starostlivosťou. Predsa naše deti sú budúci občania našej zeme a občania našého sveta. Budu tvoriť dejiny. Deti budú budúci otcovia a matky, ktorí budú vychovávať a vzdelávať svoje deti. Musíme deti s ustanovenou náhradnou starostlivosťou dobre pripraviť na poslanie „rodičovského“. Ale ani to nie je všetko: „naše deti, to je naše starnutie“.
Správna výchova a kvalitné vzdelanie, to je naše „šťastné starnutie“, zlá výchova a vzdelávanie, to sú naše útrapy, slzy, naše previnenie voči druhým ľudom, voči celej našej spoločnosti.
V predchádzajúcom režime sa odbornejšie uskutočňovali prednášky a otázky o výchove deti v detských domovov. Treba sa podrobne zaoberať jednotlivými úsekmi výchovno-vzdelávacej práce: disciplínou a autoritou vychovávateľov a náhradných rodičov, stravovanie a obliekanie, hrou, poslušnosťou, metodikou riadenia ap. To všetko sú veľmi dôležité úseky, zaoberajúce sa užitočnými metódami. Dneska? Častejšie sa organizujú konferencie a prednášky, ktoré sú iba o tých, ktorí to organizujú a zúčastňujú sa. S dieťaťa sa stáva klient (obchodno-právny vzťah). Nerozoberá sa dopodrobna výchova a vzdelávanie a prevyšuje iba charitatívne správanie, ľutovanie detí, sebaľútosť pracovníkov v detských domovoch atď...
Nemôžeme povedať, že v predchádzajúcom režime (v socializme) bolo všetko zlé, mnohé veci sa mohli prevziať, ale treba mať vždy na mysli, že náš život sa zásadne líši od starého života. Čas sa už nedá vrátiť, táto spoločnosť to všetko prepásla, a nikdy už nebude to, čo bolo, aj keď dobre... Socializmus sa budoval na báze sociálneho súcitenia. Orientácia dnešnej spoločnosti, jej postoj k hodnotám a k rodine, to je najväčšia prekážka – vládne bezhodnotovosť, formalizmus, bezduchá kalkulácia…
Ďalšia otázka, na ktorú treba vážne pozrieť je aký sledujú výchovný ciel. V niektorých výchovných skupinách možno pozorovať úplnú bezmyšlienkovitosť: chovanci (po novom klienti!) a vychovávatelia myslia, že všetko príde samo. Vychovávatelia nemajú ani jasní ciel ani určití program práce s deťmi. V takýchto prípadoch budú výsledky práce slabučké. Takýto vychovávatelia sa často potom divia, prečo im vyrástli zlé deti. Žiadnu vec nespravíš správne, nevieš čo chceš dosiahnuť.
Koniec 20. storočia je poznačený snahou o riešenie globálnych problémov civilizácie – ľudstva. Význam rodiny rastie priamo úmerne s tým, ako si ľudstvo s týmto problémami nevie poradiť. Situáciu výstižné charakterizuje Miron Zelina:
„Rozviazali sa mnohé tradičné hodnoty, ale rodina hodnoty sa spochybňuje len zriedkakedy“. Odborníci poukazujú, že rodinný život sa rozpadá, pribúdajú osamelé deti, ale i matiek a otcov. Mnohí odborníci hovoria o kríze súčasnej rodiny.
M. Zelina na základe literárnych údajov uvádza znaky krízy súčasnej rodiny:
Anonymita rodiny v meste, sociálna neistota
Nedostatok času na výchovu
Nárast kriminality v kontexte s ostatnými celosvetovými problémami
Kontrola pôrodnosti, génové manipulácie, AIDS
Stráca sa koezivita a patriarchálnosť rodiny, ustúpili rituály
Minimalizovanie času vzájomnej komunikácie v dôsledku masívneho vstupu masmédií
Komercionalizácia života, minimalizujú sa tradičné hodnoty rodiny.
Vychováte zlé deti, budete tím trpieť nielen vy, ale aj iní ľudia, celá spoločnosť. Nevyhýbajte sa tejto otázke, nepovažujte ju za protivne premúdrelu. Príklad: V závode alebo v úrade, kde pracujete, by ste sa hanbili vyrábať zlé výrobky miesto dobrých.
Táto otázka je veľmi dôležitá, keď sa nad ňou vážne zamyslíte, budú pre vás i niektoré besedy a konferencie o výchove zbytočné, pretože sami uvidíte, čo máte robiť. A práve mnohí náhradní rodičia, vychovávatelia a riaditelia v detských domovov sa touto otázkou nezaoberajú. Tvária sa ako majú radi tieto deti a úplne zabúdajú, že nesú morálnu zodpovednosť za vývoj a vývin ďalšieho občana.
V práci sa medzi deťmi cítia byť odborníkmi, ale doma to u nich vypadá inač: doma proste mlčia, alebo sa naopak správajú tak, ako by sa nemali. Najskôr než začnete vychovávať deti, preverte svoje vlastné správanie.
Psycho-sociálne dôsledky transformácie na Slovensku
Na základe článku 20 Medzinárodného dohovoru o právach dieťaťa, prijatého dňa 20.12.1989, ktorý podpísala Slovenská republika, je štát povinný zabezpečiť zvlášnu ochranu detom, ktoré stratili rodinné prostredie. Musí zabezpečiť primeranú náhradnu starostlivosť, alebo ich umiestniť do vhodného výchovno-vzdelávacieho zariadenia. Pri realizácií takéhoto zavazku sa musí brať ohľad na kultúrny pôvod detí. Dieťa dočasné, alebo trvale pozbavené svojho výchovného prostredia, alebo také, ktoré v jeho vlastnom záujme nemôže byť ponechané v takom próstredí, má právo na zvláštnu ochranu a pomoc poskytovanú štátom v súlade so svojim štátnym zákonodarstvom. (Dohovor 2001, strana 50-51).
Transformácia realizovaná Ministerstvom práce soc. vecí a rodiny, vo vzťahu k „Detskému mestečku Zlatovce“. V tomto výchovno-vzdelávacom zariadení náhradnej výchovy došlo v podstate vďaka transformácií k zániku a rozpade tradičnej rodinnej výchovy.
K tejto súvislosti netreba zabúdať na upozornenie Mirona Zelinu, že transformácií DeD ma predchádzať transformácia výchovy. Myšlienka transformácie DeD nie je novinkou (Detské mestečko má vyše 30 rokov), ale experiment z DM ešte nikto poriadne doteraz nevyhodnotil. (Zelina, M., 2003)
V roku 2001 začalo Ministerstvo práce, soc. vecí a rodiny SR v spolupácií so silným OZ Úsmevom ako Dar – Spoločnosť priateľov detí detských domovov a krajskými úradmi intenzívne pracovať na pretváraní DeD na samostatné výchovné skupiny. Ale základné motto tranformácie znie: „Tranformujeme DeD na rodinné typy“. Mýtus!
Vzorom bol prevzatý americký program s názvom „PRIDE“. Boli vyškolení lektori na tento zážitkovo – vzdelávací systém, ktorý dotovalo štedro ministerstvo práce sociálnych vecí a rodín. Mali ho absolvovať tak pracovníci transformujúcich sa DeD, ako i záujemcovia o adopciu, profesionálnu rodinu, alebo pestúnsku starostlivosť. Udivujúce je, že i napriek štedrej štátnej dotácií, museli absolventi, ešte za kurz zaplatiť pomerne vysoký poplatok. Program PRIDE absolvovala i vačšina vychovávateľov DeD Trenčín-Zlatovce.
Transformácia začala od 1. júna 2006 avšak prípravy prebiehali už oveľa skorej. V roku 1996 prešli DeD z rezortu školstva pod rezort sociálny. Tento prechod sa odrazil v zmene priorít (sociálne nad výchovnými), čo sa premietlo do odmietania školských postupov. Obsah výchovnej činnosti sa skoro úplne redukuje na sebaobslužné práce ako je pranie, upratovanie a varenie. (Škoviera, 2002, strana 10).
Transformácia Detského mestečka v Trenčíne (2005)
Podľa pôvodného zámeru MPSVaR transformácia mala prebiehať kontinuálne, na základe odchodu vychovávateľov – manželských dvojíc do starobného dôchodku, alebo rozviazaní pracovného pomeru. Manželské dvojice, s ktorými bol ukončený pracovný pomer a v zariadení skončili boli nahradený vo vzťahu k vychovávaným detom novým skupinovým systémom, v ktorom pôsobia štyria vychovávateľia a jedna gazdiná. Skupina deti v náhradnej výchove pozostávala zo 7 -10 deti (teda klientov).
V prvom polroku 2006 zostalo v náhradnej výchove v rodinných bunkách (ďalej len RB) 5 manželských dvojíc a 12 rodinných buniek bolo preorientovaných na výchovné skupiny. Avšak zmeny nastali aj v RB, kde každý z manželov mal určenú pracovnú smenu, čím už ich pôsobnosť na výchovu detí bola obmedzená. Zavedený systém bol súčasťou postupných krokov sprevádzajúcich transformáciu a defakto rušenia tradičnej rodinnej výchovy v Detskom mestečku. Od 1. júna 2006 bola ukončená transformácia vo výchovnom zariadení a zostávajúcich 5 RB od tohto termínu začalo pôsobiť skupinovým systémom. Bola im pridelená gazdiná, ktorá pracovala v rannej smene a to od 07:00 do 15:00 hod a ďalší striedajúci vychovávateľ, ktorý sa s bývalou manželskou vychovávateľskou dvojicou striedal tak, že ak mal smenu od 14:00 do 22:00 hodín pracoval takto dva dni po sebe, nasledujúce dva dni pracoval v nočnej smene od 22:00 do 07:00 hodín a potom mal dva dni voľna. Takto pracovali aj ďalší dvaja vychovávatelia vždy podľa rozpisu pracovnej doby pre výchovne skupiny. Na nočnú smenu sa v sobotu a v nedeľu nastupuje od 19:00 do 07:00 hodín. Denná služba pracuje od 07:00 do 19:00 hod.
Prestávky v práci sú v dňoch:
Pondelok – Piatok od 14:30 do 15:00 hod.
od 01:00 do 01:30 hod.
Sobota – Nedela od 13:00 do 13:30 hod.
od 24:00 do 00:30 hod.
Nočnú pohotovosť mali vychovávateľia v:
Sobota od 00:30 do 03:30 hod.
Nedela od 00:30 do 03:30 hod.
Pôvodne mali vychovávatelia v RB (5 manželských dvojíc) 1/2 pracovný úvazku za prácu cez sobotu a nedeľu, pripadne vo sviatok, ktorý im bol od 1. júna 2006 z organizačných dôvodov zrušený.
Takýto spôsob transformácie bol živnou pôdou pre vznik vážnych problémov vo výchove v skupinách, pretože deti (klienti) sa búrili proti nanútenému spôsobu výchovného procesu, ktorý nepovažovali za prirodzený a zaužívaný. (Viac v knižke RODINNÉ PRÍBEHY BEZ RODÍN).
Noví vychovávatelia vo výchovných skupinách sa k zvereným deťom (klientom) správaju direktívne a s odstupom, na čo pri tradičnej rodinnej výchove neboli zvačša zvyknuté. Postoje vychovávateľov (95% tvoria ženy) mnohokrát bez akýchkoľvek skúseností v oblasti výchovy a vzdelávania, sa radikálne odlišovali od pôvodne uplatňovaných princípov.
V zverených deťoch ich prístup vyvolával agresivitu, následkom čoho došlo a dochádza k množiacim sa vádnym konfliktom, riešenie ktorých nie je schopné vedenie DeD Trenčín eliminovať, prípadne ich rieši u niektorých agresívnych jedincov dočasným umiestnením v niektorom z reedukačných zariadení. Takéto riešenie nerieši podstatu problému a iba prehlbuje konfliktnú situáciu medzi vychovávateľmi a medzi zverenými deťmi (klientami).
Presadzovaný formalizmus vo výchovných skupinách DeD Trenčín-Zlatovce výrazne ovplyvnil psycho-sociálne problémy u detí s nariadenou ústavnou starostlivosťou. Dlhodobo získané zázemie a istotu vystriedali rozkazy a príkazy, vždy od niekoho iného, pretože v prípade čerpania dovoleniek alebo náhradného voľna vychovávateľov zo skupiny ich stuplovali zastupujúci vychovávateľia. Veľmi často to bolo protichodné požiadavky, záviselo to od konkrétnej osoby. Chovanci (po novom klienti) to vnímali ako chaos, pred ktorým sa snažia uniknúť, preto často vyhľadávajú pochopenie a zázemie medzi kamarátmi.
„Momentálna situácia v Detskom mestečku je veľký chaos. Je to chaos medzi vychovávateľmi, ale aj medzi deťmi. Deti sú ako utrhnuté z reťaze. Tým, že každý vychovávateľ je iný, tak to zneužívajú. Nerozlišujú, čo si smú a čo nesmú dovoliť. Keď bol ešte manželský pár, mali sme nad sebou pevnú ruku, ale hlavne nám spoločne ukazovali tú správnu cestu. Teraz deti nemajú k vychovávateľom úctu. Pochybujem o tom, že keď opustia brány Detského mestečka, tak to budú mať ľahké. Nebudú sa vedieť zaradiť do života dospelých a hlavne zodpovednosť bude pre nich kameňom úrazu pri každom kroku, ktorý by ich mohol posunúť dopredu.
Nielen deti, ale aj vychovávatelia sa zmenili. Chodia do práce navariť, ponaháňať deti, nech si upracú, skontrolujú im domáce úlohy, nakričia na nich a idú domov“. (Výpoveď odchovankyne z Detského mestečka v knižke RODINNÉ PRÍBEHY BEZ RODÍN, 2013)
Deti z Detského mestečka pociťovali zmenu výchovy ako zásah do ich istôt, striedajúci sa vychovávateľia nie sú schopní zblížiť sa s nimi, čo má za následok, že vyhľadávajú rovesnícke skupiny. Tu nachádzajú porozumenie a zázemia. Vačšinou v takýchto skupinách vynikajú jednotlivci-vodcovia, ktori ovplyvňujú celú skupinu. Často v naivných predstavách o živote začínajú páchať trestnú drogovú činnosť, získavajú predčasné sexuálne skúsenosti, dochádza k útekom zo zariadenia.
Smenosť a striedanie služieb vychovávateľov v skupinovom systéme je vážny problém v DeD. Spôsob striedania vychovávateľov poskytuje príliž krátky kontakt na to, aby mohla vychovávateľka citovo podnecovať a vyvolávať hlbšie city. Vzťah vychovávateľ – dieťa je veľmi neosobný a plitký.
Pre deti žijúce v „Detskom mestečku“ bolo šťastím, že ich vychovávali v tomto kvalitnom odborno-výchovnom zariadení kvalifikované manželské dvojice. Tým, že ich vychovávateľmi boli manželské dvojice, ktoré chovancom ponúkali model rodiny, vzor ženy a muža, otca rodiny, že chovanci v nich našli blízke, vzťažné osoby.
Detské mestečko, ako areál a zároveň inštitúcia, je poznačené zubom času a rovnako aj inštitucionálnymi problémami. No komplex je “fyzicky i morálne zdravý", životaschopný, pripravený naďalej napĺňať pôvodnú ideu. Je flexibilný aj pre súčasné posuny v názoroch na výchovu opustených detí, ktoré túžia po pritúlení v istote rodinného kruhu manželského páru vychovávateľov – náhradných rodičov, tak ako sme to zažili MY!
Boj o záchranu tradičnej hodnoty rodiny v Detskom mestečku
Výsledky práce Detského mestečka v Zlatovciach
Mária Sochová (1997) vo svojej diplomovej práce zrealizovala výskum Detského mestečka v Zlatovciach.
Cielom práce bolo zistiť, či uplatnenie odchovancov Detského mestečka bolo adekvátne podmienkam výchovy, ktoré deti v tomto zariadení mali. Zistovaľa tiež, že ako sa o deti starali a zaujímali zamestnanci tohto zariadenia, keď deti opustili brány života Detského mestečka. Výskum zamerala aj na zistenie príčini umestnenia, veková skladba a miesto odkiaľ deti prišli do Detského mestečka
Výsledky práce M. Sochovej (1997)
Hlavnou príčinou umiestnenia deti do zariadenia (najmenej 20%) je úmrtie jedného alebo oboch rodičov.
Najmenej 50% odchovancov si po ukončení ústavnej výchovy nájde svojo miesto v živote, t.j. má prácu, vyriešené ubytovanie, prípadne si založilo vlastnú rodinu.
Najmenej 50% odchovancov po ukončení ústavnej výchovy sa vracia do pôvodných biologických rodin k rodičom.
Najmenej 50% odchovancov udržiava naďalej kontakty so svojími bývalými náhrdnými rodčmi z Detského mestečka – výchovávateľmi.
Výskumnu vzorku tvorili deti, ktoré prišli (odišli) do (zo) zariadenia v rokoch 1990 – 1996.
V práci sa M. Sochová opierala o legislatívne predpismy platné do roku 1996. V čase dokončenia diplomovej práce M. Sochovej vstúpil do platnosti Zákon č. 222/96 Zb. o zmene rezortného garanta všetkých dotských domovov. Počnuc dňom 01.01.1996 prešli detské domovy z Ministerstva školstva SR pod Ministerstvo práce soc. vecí a rodín SR. Týmto krokom detské domovy stratili postavenie špeciálných výchovných zariadení. (Sochová, 1997)
Keď prechádzali DeD pod rezort MPSVaR tak sa uskutočňovali rokovania "pseudo-odborníkmi". Uznesenie vlády SR č. 980 z 19. decembra 1995.
Od roku 1996 detské domovy sú pod správou a riadením Ministerstva práce sociálnych veci a rodín (MPSVaR). Transformáciu začal burlivo realizovať rezort sociálnych vecí a rodiny, pod ktorý detské domovy patria, v spolupráci s „neziskovým“ silným mimovládnym občianskym združením Úsmev ako dar. Tým sa mení celá filozofia výchovy a vzdelávanie detí v náhradnej starostlivosti. Do popredia sa nám tlačí prehnaný pedocentrizmus - to máme dnes, keď sme ponechali starostlivosť a výchovu takmer výlučne v rukách žien. Práve zmenšenie pedocentrizmu, to, že prestaneme deti vodiť za ručičku, to je cesta k osamostatňovaniu...
Podľa Albína Škovieru (2015) „Náhradná starostlivosť nie je priorita pre ministerstvo školstva. A v praxi ide vždycky o peniaze. Medzi najsilnejšie finančné rezorty na Slovensku patrí ministerstvo práce sociálnych veci a rodín. Upustilo sa od toho, aby riaditeľ mal špeciálno-pedagogické, alebo pedagogické vzdelanie. Riaditeľ detského domova podľa rezortu MPSVaR má byť dobrý manažér, ktorí nemusí prichádzať s dieťaťom do kontaktu. Výchovné skupiny rezort MPSVaR upravil na samostatné výchovné skupiny. Metodické združenia vychovávateľov i pedagogické porady sa považovali v sociálnom rezorte za zbytočné“.
Nejasnosti okolo transformácie v detských domovov
Keď sa nad tým zamyslíme, slová „Transformácia v detských domovov na rodinné typy“ pozná každý, kto v tejto problematike ako tak pracuje. No jednako nám nie je jasne, čo v skutočnosti znamenajú. Sme strašne ďaleko od toho, čo hlásame. Mnohí žijú v tom, že výchovne skupiny v DeD sú viac ako rodina. Ďalší prezentujú a hlásia, že sme o krok vpred, ako v predchádzajúcom režime. Treba postupne porušiť DeD a všetky deti by mali vyrastať v profesionálnych rodinách (myšlienka Jozefa Mikloška, predsedu mimovládnej organizácie Úsmev ako Dar). Lenže po roku 1989 máme oveľa viac detí v DeD ako v predchádzajúcom režime.
Ďalej sa reprezentuje, že odchovanci (klienti) sú omnoho pripravenejší do bežného života, ako v predchádzajúcom režime.
Výskum P. Papša, ktorý realizoval vo svojej dizertačnej práce poukázal na to, že 1/3 „chovancov“ (klientov!) v domovoch na pol ceste nemá záujem pracovať. Tvrdia, že: „štát sa veľkoryso postará“. „Štát“ sa stará, ale iba dočasné a to neprimerané. Deti žijú v priazni sponzorov (Úsmevu ako Dar). Potom 14-16 ročná tlačí pred sebou kočiarik s miminom. Dieťa vychováva dieťa. Ale? Štát sa postará.
Podľa A. Škovieru (2016) úplne chýba cielená hodnotová výchova, vôľová výchova, výchova k disciplíny a sebaregulácie.
Aká je realita? Veľkoryso nám tu fungujú krízové strediska, ktoré si vďačne od svojich klientov (odchovancov z DeD) vypýtajú štedrý honosný nájom vo výške vyše 100 eur. (Napríklad: Zriaďovateľom DORKA, n.o. je Nadácia DeDo - Solidarita s deťmi z detských domovov a Spoločnosť priateľov detí z detských domovov Úsmev ako dar.). Vlastníkom krízových stredísk ako sú: KC DORKA Košice, KC DORKA Prešov, KC DORKA Zvolen, KS Dunajská Lužná, KS Rožňava je Úsmev ako Dar. Nie hodnotovú šťastnú mladosť, ale hodnoty materializmu tu zohrávajú rolu!
Možno povedať, že termín „Transformácia v detských domovov“ sa objavuje čoraz častejšie na sociálnych sieťach, konferenčných stretnutiach, reklamných a propagačných baneroch. Vnímam to celé ako politické body pre MPSVaR a Úsmev ako Dar na úkor deti z ktorých si spravili vedomé, ale štedro klientov! Pokiaľ viem, tak rodina je muž, žena a deti s ustanovenou náhradnou starostlivosťou (taký DeD bol kedysi Detské mestečko) a nie päť vychovávateľov (s 86% prevahou žien), ktorí chodia do práce po 8 hodinových zmenách. To všetko pod vďačným heslom Úsmevu ako Dar: „Aby každé dieťa malo rodinu...“
Zhrnutie
Model rodiny nie je nikde, čo sa týka Detských domovov, keďže 86% vychovávateľov v DeD sú prevažne ženy. Chýbajú muži ako vzor – model otca. Dneska žije detí v Detských domovoch oveľa viac ako v predchádzajúcom období.
Rodinná výchova v Detskom mestečku (1973-2005) bola popretá. Detské mestečko sa zaradilo ku klasickým Detským domovov, ktoré boli podrobené veľkej kritike, pre neosobný a bez vzťahový vzťah.
Vytvorili sa DeD pre maloletých bez sprievodu, ktoré nenesú žiadne prvky rodinnej výchovy. Je to zlý systém, ktorý sa negatívne odzrkadľuje aj na výsledkoch práce (po novom) klientov v detských domovov (DeD).
Príčinou nejasností je fakt, že jestvujú dve cesty ľudského poznania: rozlišujúca cesta a nerozlišujúca cesta. Niektorí si obyčajne myslia, že dieťa sa dá dokonalé spoznať len vtedy, keď ho rozanalyzujeme, rozškatuľkujeme a prerobíme si ho na svoj obraz pre prospech seba samého.
K záveru prikladám slová prof. Juraja Hatríka (dlhoročného priateľa Detského mestečka)
Stačilo mi, stačí mi – mám dosť...Ľudia sú, jazykom ulice povedané: nenažraní! Chcú viac, ešte viac – a ešte viac! Donekonečna: ako rybárova žena z Puškinovej slávnej rozprávky O zlatej rybke...A je tu reálna obava, že to s nami aj tak skončí: ocitneme sa úderom reálnych dôsledkov svojej „nenažranosti“ - opäť v chatrči svojej úbohosti... Obrana malosti ( malé zamyslenie nad Januszom Korczakom – do Spravodaja AUHS)
https://nastrencin.sme.sk/c/7143104/dusu-detskeho-mestecka-tvorili-pritomne-rodiny.html
