Detské mestečko vzniklo ako alternatíva klasických detských domovov v 70. rokoch minulého storočia ako detský domov rodinného typu, kde sa o skupinu detí bez rodičov staral manželský pár. Z fungovania nadčasovej alternatívy, ktorú nám závidel celý svet, sa stal problém. Kompetentní to vyriešili spôsobom, ktorý priniesol jeho faktickú likvidáciu. Bolo to politické rozhodnutie. Bolo to aj (najlepšie) odborné riešenie? Nový systém a režim výchovy v Mestečku kritizujú nielen bývalí odchovanci, ale aj osobnosti zvučných mien z oblasti pedagogiky, psychológie a sociológie.
Zrod unikátneho projektu
Detské mestečko Zlatovce – Trenčín vzniklo 1. septembra 1973, no s prvotnou myšlienkou zriadiť nadčasový projekt prišiel Okresný národný výbor v Trenčíne v roku 1965. Stavať sa začalo o rok neskôr. Autormi projektu Detského mestečka boli Ing. arch. Peter Brtko a Ing. arch. Ľudovít Režucha.
Na takmer 12 hektároch pôdy sa postavil pre 17 rodín komplex s rodinnými bunkami. Celý projekt výchovnej a vzdelávacej práce Detského mestečka navrhli, obhájili a jeho realizáciu zaviedli do života také pedagogické osobnosti ako boli a sú doc. PhDr. Miroslav Bažány, CSc., ktorý pedagogiku prednášal aj v USA, potom bol riaditeľom Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie v Bratislave, PhDr. Ján Sojka, CSc., (pedagóg a sociológ), Štefan Rehák (zakladateľ a prvý riaditeľ Detského mestečka), PaedDr. Viktor Chovanec, CSc., (dlhoročný riaditeľ Detského mestečka), Ing. arch. Peter Brtko (architekt projektu Detského mestečka) a PhDr. Eva Begánová (školská inšpektorka) a iní. Ale vysoko tento počin hodnotili prof. Juraj Hatrík (hudobný skladateľ, pedagóg a dlhoročný spolupracovník a priateľ Detského mestečka, takmer 30 rokov), doc. PhDr. Albín Škoviera, PhD. (vysokoškolský pedagóg a bývalý riaditeľ DC v Trnávke), prof. PhDr. Zdeněk Matějček, CSc., PhDr. Vladimír Vachalík, CSc., (dlhoročný riaditeľ Reedukačného zariadenia v Hlohovci a riaditeľa Detského mestečka v rokoch 1991-1997) prof. MUDr. Jiří Dunovský, CSc. (bývalý riaditeľ kojeneckého ústavu v Prahe), doc. PhDr. Iva D. Vaňková, CSc., PhDr. Elena Hapáková, CSc., prof. PhDr. Miron Zelina, DrSc. (dlhoročný dekan PFUK v Bratislave), PhDr. Štefan Matula, PhD., (detský psychológ a pracovník vo VUDPaP v Bratislave) a mnohé ďalšie osobnosti.
Architekt spomína (Ing. arch. Peter Brtko)
„O výstavbu takéhoto zariadenia prejavil eminentný záujem riaditeľ odboru školstva, Š. Rehák, ktorý sa neskôr stal prvým riaditeľom Detského mestečka. V tom čase bolo na Slovensku takmer 3000 opustených detí a predpokladalo sa vybudovanie piatich domovov internátneho typu,“ spomína architekt Detského mestečka Peter Brtko. Spoločne s PhDr. I. Vaňkovou, riaditeľkou Detského domova Krásna hôrka v Bratislave, Dr. M. Bažánym, riaditeľom Ústavu detskej psychológie a Dr. Sojkom, sociológom a pedagógom vyvinuli systém výchovy a starostlivosti o opustené deti. „Systém spočíval vo vytvorení umelých rodín, ktoré tvorili manželské páry so svojimi vlastnými deťmi spolu s ďalšími zverenými deťmi odkázanými na detský domov vo veku od 1 do 18 rokov.“ Ing. arch Peter Brtko mal v tom čase možnosť navštíviť detské domovy, Fót v Maďarsku a detský domov v dedinke Potching v Rakúsku. „Fót bol internát pre takmer 1000 detí so ženským personálom (pri návšteve sme ako chlapi boli deťmi doslova obvešaní) a detský domov v Rakúsku, ktorý fungoval na princípoch známeho pedagóga D. Gmeinera.“ Spolu 120 detí bolo rozdelených do rodinných domčekov s vychovávateľkami, ktoré boli rehoľnými sestrami. „Aj tam boli deti z návštevy mužského elementu v nadšení. Tieto skúsenosti nám potvrdili správnosť nášho princípu výchovy,“ uzatvára architekt.
Detské Mestečko malo aj zdravotné stredisko
V Detskom mestečku sa nachádzalo centrum, objekty s klubovňami, sála s kapacitou 300 miest, jedálne s kuchyňou, telocvične, plavecký bazén. Tieto prevádzkové celky ešte dopĺňalo zdravotné stredisko, objekt bytov zamestnancov a športový areál. Ich ústrednými blokmi však boli a sú bytové jednotky – rodinné bunky pre rodičov a deti. Išlo o jednoposchodové domy, kde na prízemí bol byt rodičov a ich vlastných detí a spoločné priestory haly, malej kuchynky, jedálne, priestor s fotelovým posedením, študovne a hygienické vybavenie a na poschodí izby detí. V jednom krídle dve izby pre dievčatá, v druhom päť izieb pre chlapcov, pričom pre obe skupiny aj s vlastným hygienickým vybavením a so spoločnou halou. Výnimočným prvkom boli materská a základná škola, ktorá bola dokonca 18-triedna, pri ktorej architekt uplatnil vtedajšie najprogresívnejšie prvky, najmä amerických príkladov. Určená bola pre deti zo Zlatoviec a okolia, s nadštandardným priestorovým a technickým vybavením. „V takomto stave Detské mestečko fungovalo od 1973 do roku 2005, po ktorom dochádzalo k menovaniu riaditeľov, pre ktorých bolo Detské mestečko zamestnaním a nie povolaním,“ smutne dodáva architekt Detského mestečka.
Manželské dvojice vyberal tím odborníkov
Každý rodinný domček s jedným heterosexuálnym manželským párom mal okrem svojich vlastných približne 12 až 15 detí. Išlo teda o kompletnú rodinnú výchovu v kompletnom zložení. Vzor muža - otca a ženy – matky. Kapacitne sa do Detského mestečka vošlo 214 detí. Manželské dvojice sa o ne starali, akoby boli ich vlastné. Ak mala manželská dvojica ešte aj svojich rodičov, mohli aj títo s nimi bývať v rodinnom domčeku (rodinnej bunke). Takto bola rodina vychovávateľov stále ako vzor rodiny, na očiach detí, ktoré bývali v každej rodinnej bunke. Výber manželských dvojíc robili vždy traja psychológovia z VUDPaP (Detskej psychológie a patopsychológie z Bratislavy) zo všetkých manželských dvojíc, ktoré sa prihlásili na uvoľnené miesto vychovávateľov. Obyčajne to bolo 3 – 6 manželských párov. Z každého manželského páru musel mať aspoň jeden z manželov pedagogické vzdelanie. Záujemci o miesto vychovávateľov museli uspieť v testoch a pohovoroch u psychológov. Takto bola zaručená kvalita manželského páru, ktorí sa starali po každej stránke – najmä výchovnej a vzdelávacej o pridelené deti do rodinných buniek.
S prevratom nastal zvrat...
Každá rodinná bunka bola trošku iná. Každá sa systémom výchovy podobala svojim náhradným rodičom. Každá však mala vysokú kvalitu výchovy a vzdelávania vo všetkých rodinných bunkách v Detskom mestečku. Toto sa však akosi nepáčilo nášmu MPSVaR a zaviedli podľa nejakého vzoru zo zahraničia ako vzorovú výchovu, tzv. profesionálnu rodinnú výchovu. Podobné názory zdieľajú nielen bývalí odchovanci, ktorých nie je málo. V knihe RODINNÉ PRÍBEHY BEZ RODÍN, link.: https://knihy.heureka.sk/rodinne-pribehy-bez-rodin-branislav-ladicky/?s=6#reviews je len malá hŕstka odchovancov, ale aj budovatelia a bývalí riaditelia Detského mestečka. Jedným z nich je aj doc. PhDr. Albín Škoviera, PhD., ktorý sa v spomínanej knihe vyjadril takto: „Prvých 15 rokov bolo mestečko pýchou a (pre mnohých) ideálom náhradnej inštitucionálnej výchovy; neskôr, do roku 1997, bolo jej rešpektovanou alternatívou a nakoniec sa stalo problémom, ktorý nechceli kompetentní pracovníci príslušného ministerstva i Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny riešiť inak, ako jeho faktickou likvidáciou. Bolo to politické rozhodnutie. Bolo to aj (najlepšie) odborné riešenie?“ plní sa iba politická objednávka na MPSVaR a znižujú sa osobnostné požiadavky na náhradných profesionálnych rodičov.
Profesionálny rodič je za svoju činnosť platený. Preto sa netreba čudovať tomu, že dieťa chcú označiť za klienta. Je to obchod… Ale klientský vzťah je partnerský vzťah, v uvedenom prípade v obchodno-právnom význame. Môže byť dieťa v partnerskom vzťahu s dospelým? Do akého postavenia v takomto prípade sa dostávajú dospelí pri odbornej činnosti s dieťaťom – klientom, keď z dôverujúceho dieťaťa – klienta si urobia partnera? Prof. Juraj Hatrík o tom v mojej knižke Rodinné príbehy bez rodín hovorí, že ľudstvu ´pribudla neľudská doba zvlčilého kapitalizmu a zvrátenosť sveta postaveného len na peniazoch, doba, v ktorej nie náhodou, ale celkom logicky dostali deti nové pomenovanie klienti! Tým sa idea mravnej výchovy, ľudskej spoluzodpovednosti za osudy detí, ktorým svet a spoločnosť ublížili, dostala do absurdnej polohy – je takto postavená na hlavu.´“
Súčasnosť Detského mestečka
Dnes ostalo v Detskom domove, ktorý bol zriadený na troskách Detského mestečka z 204 detí, ktoré malo 17 rodín a v nich 34 vychovávateľov, iba 150 detí, ale 50 vychovávateľov, ktorí sa denne striedajú v práci s asi 95-percentnou prevahou žien vo výchove. Kde je tam jednota výchovného pôsobenia? Kto je za čo zodpovedný? Každý na deti nakričí a ide domov. Štyria vychovávatelia sa striedajú pri oddiele detí. Niekedy vraj do prideleného oddielu príde určitý vychovávateľ pracovať aj raz za mesiac. Taký systém zavrhovala každá pedagogika aj pred 200 rokmi a nepotrebovala k tomu ani honosný názov transformácie. Prekvapuje ma, že až s odstupom času sa stále viac hovorí o výchove detí v detských domovoch rodinného typu a o deťoch v profesionálnej rodine. My, odchovanci z Detského mestečka sme presvedčení, že nám ktosi zobral niečo, čo bolo pre nás najdôležitejšie – citový prístup manželských dvojíc ku nám, lásku, ktorú sme cítili vo všetkom, čo sa dialo v rodinných bunkách a ktorú oni aj vracali tým, čo im ju denne dávali.
Podľa názoru MPSVaR je to model zo 60-tych rokov minulého storočia a v súčasnosti už vraj nezodpovedá celosvetovým trendom v oblasti inštitucionálnej starostlivosti. PhDr. V. Vachalíkovi, CSc. napísali, že jeho návrhy sú ojedinelé. Nepriamo mi napísali, že obhajujem ´Výkladnú skriňu socializmu´. Toto však nie je pravda a nemalo by byť problémom obhajovať to, čo bolo dobré a zahodiť iba to, čo bolo zlé.
