"Prichádza ku Vám kniha. Kniha výpovedí detí o časti ich života, ktorú prežili v Detskom mestečku Zlatovce. Kniha o tom, čo všetko im do života dalo, ale i o pocitoch krivdy, bolestiach i hneve, keď po „transformácii“ zariadenia prišli o svoj domov a o „svojich“ ľudí. Je to aj kniha o dvoch skupinách dospelých. Na jednej strane o tých, ktorí tam s deťmi žili vo svojich rodinách, i o tých, ktorí s Detským mestečkom nejako spolupracovali; na druhej strane nepriamo i o tých, ktorí sa rozhodli Detské mestečko zrušiť. Spomienky detí, ktoré časť života prežili v Detskom mestečku. K 40. výročiu vzniku Detského mestečka Trenčín-Zlatovce". (Škoviera in Ladický, 2013)
Autorom publikácie sú odchovanci Detského mestečka, bývalý zamestnanci (manželské dvojice, riaditelia a pracovníci), ktorý prežili v Detskom mestečku takmer celý život.
„Pripravili ma do života tak, ako by mal každý rodič pripraviť svoje dieťa – aby sa vedelo adekvátne začleniť do spoločnosti. Nepoddal som sa osudu a po ukončení ústavnej starostlivosti som vyštudoval na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. Prostredníctvom tejto knihy chcem verejnosti priblížiť osudy dnes už dospelých ľudí, ktorí po transformácii zariadenia v roku 2005 prišli o svoj domov a skutočnú rodinu.“ (výpoveď odchovanca z knižky RODINNÉ PRÍBEHY BEZ RODÍN)
Podľa pedagóga Prof.Juraja Hatríka sú spomienky na to, aké to v Detskom mestečku kedysi bolo, síce krásna vec, ale dôležitejšie je, že z úst mladých ľudí zaznieva nespokojnosť so súčasným stavom.
Manželské dvojice v rodinných bunkách nahradili v systéme výchovy detí piati vychovávatelia (95% prevaha žien) vo výchovných skupinách.
„Veľmi sa bránim termínu klienti, lebo už v tom samotnom slove je zakliata falošnosť celej dnešnej situácie. Urobiť z dieťaťa klienta v pozícii, v ktorej prichádza do mestečka, je totálny cynizmus všetkých, ktorí sa na tom zúčastňujú,“ nešetril kritikou prof. Juraj Hatrík, dlhoročný priateľ Detského mestečka, takmer 30 rokov.
Popri svedectvách detí kniha hovorí aj o dvoch skupinách dospelých. Jednak o tých, ktorí s deťmi žili, resp. s nimi nejako spolupracovali, na druhej strane i o tých, ktorí sa rozhodli pôvodný model Detského mestečka zrušiť. Ako doplnila vydavateľka Eva Čunderlíková, na práci ocenila najmä autorov komplexný pohľad a schopnosť výberu vzorky respondentov pri zbieraní príbehov.
Jediné mestečko svojho druhu
Detské mestečko Trenčín – Zlatovce začalo písať svoju históriu1. septembra 1973. K jeho vzniku dopomohlo hľadanie možnosti skvalitnenia starostlivosti o deti žijúce mimo vlastnej rodiny.
Devízu tejto formy náhradnej starostlivosti predstavovala hodnota rodiny. Základnou jednotkou zariadenia bola obytná bunka, ktorá pozostávala z izieb detí, kompletného trojizbového bytu rodičov, veľkej obývacej izby, malej kuchynky a hygienického vybavenia. Manželské dvojice sa do pracovného pomeru vyberali konkurzným riadením, v ktorom sa sledovala ich osobnosť, cit pre prácu s deťmi, emocionálnosť, empatia a hlavne umenie ovládať sa. Detské mestečko malo kapacitu 205 – 214 detí, o ktoré sa staralo sedemnásť manželských dvojíc. V ich prípade však išlo skôr o poslanie.
Bývalý riaditeľ zariadenia PhDr. Vladimír Vachalík, CSc., potvrdil, že dušu Detského mestečka tvorili prítomné rodiny.
"Aj po mojom odchode z Detského mestečka som stále sledoval vývoj a ďalšie formovanie tohto detského domova. Dnešná podoba DM už nemá nič spoločné s ideou a základným mottom autorov jeho vzniku – myšlienkou vytvoriť veľký komplex detského domova rodinného typu, kde budú umiestnené veľké súrodenecké skupiny a deti, u ktorých je predpoklad, že nebudú dané na adopciu alebo sa nevrátia k svojim rodinám. Autori vytvorili dokonale premyslený a na tú dobu nadčasový komplex, ktorý tvoril akýsi pomyselný samostatný štát v štáte, na ktorý bola vtedajšia Československá socialistická republika právom hrdá. Detské mestečko Trenčín – Zlatovce bolo obdivované všetkými krajinami, a to aj krajinami západného bloku. S ľútosťou pozorujem, ako Detské mestečko chátra a upadá do zabudnutia tejto spoločnosti ako nechcené a odhodené dieťa". (Výpoveď odchovanca z knižky RODINNÉ PRÍBEHY BEZ RODÍN)
"Život v Detskom mestečku mi dal krásne detstvo, rodičov a nových súrodencov v rodinnej bunke Hegedüšových. A čo sa týka terajšieho systému Detského mestečka? Cigaretu na ukľudnenie". (Výpoveď odchovanca z knižky RODINNÉ PRÍBEHY BEZ RODÍN)
"Detské mestečko kleslo na úroveň kasárenského režimu, na úroveň obyčajného odkladiska na deti, ktoré sú spoločnosti, v ktorej sú rozhodujúce len zisk, peniaze a moc, odsunuté na okraj ako nepohodlné. Je vážne a cynicky porušované „právo dieťaťa na úctu“. (Hatrík in Ladický, 2013)
V prípade zachovania rodinných buniek by deti znova našli ľudí, ktorým hovorili mamička a ocinko. Boli pre ne vzorom po každej stránke a vždy u nich našli pochopenie.
