Stalo sa, čo sa stať nemalo, chladič na aute sa rozhodol odísť do večných lovísk a ja som bol okolnosťami donútený dochádzať do pýchy nášho Slovenska s MHD ... Každé ráno opakujúca sa rutina - nátresk pri pokladni na žel. stanici jedneho nemenovaného krajského mesta, pretože sú otvorené vždy s opakujúcou sa pravidelnosťou max. 3 pokladne ... Ak sa pred vás postaví študent, ktorý ide do Prahy a žiada zľavu alebo chce niekto zaplatiť za lístok platobnou kartou, pravdepodobne máte smolu a cestujete na čierno, prípadne s 80 korunovým príplatkom ...
To by však nebolo to najhoršie. Po vystúpení príde ten pravý adrenalín - zistíte, že nemáte drobné na lístok z automatu a v peňaženke už len celú tisícku. Odstojíte si radu pri prvej PNS, vypýtate 2 lístky, vylovíte bankovku. Tu sa na vás spustí nevyberaný slovník pani, ktorá pravdepodobne zvládla 4 ľudové, že kam si ona má ísť rozmeniť, že mi nemá z čoho vydať ... A vyskakuje ako pavián a reve na celé kolečko... ...až mám pocit, že sa jej stane niečo zlé každú chvíľu ...
Deň č.1:
Po úspešnom obstaraní lístka čakám na trolejbus 201. Idem si troška bokom, ako slušne vychovaný človek, zapáliť cigaretu. V polovičke mojej cigarety dorazí 201-tka, pozriem na hodiny, má ísť o 3 min. Hovorím si - to v pohode dofajčím a nasadnem. Hlboký omyl - autobusár zabuchne dvere, odchádza. Hovorím si, nič sa nedeje, príde ďalší o 10.min. Jeden z mojich ďalších naivných omylov. Nepríde. Ani ten ďalší ... až po 30 min. príde, to už ale ľudia čakajú skoro až na ceste. Natlačím sa do busu, cvaknem lístok a rozbiehame sa ... Pri Kooperatíve padajú troleje prvý raz. Na Račianskom mýte druhý raz ... Na Miletičovej po tretí raz a to už šofér nevydrží s nervami a huláka - všetci von! Poslušne ako ovečky šlapeme na ďalšiu zastávku a čakáme na ďalší spoj. Zo stanice na Hraničnú presne hodinu.
Deň č.2:
Poučený z dňa č.1 neopakujem chybu s cigaretou, nasadám na prvú 201, ktorá príde. Cesta do práce v pohode. Po ceste naspäť z práce sa dostávam do zadnej časti busu. Na 5 sedadlách kraľuje asi zo 7 malých Rómčiat. Nazval by som ich osobne A-rómčatá, po pár minútach moje čuchové bunky prežívajú agóniu. Pár z nich drží v rukách nové "hudobné mobily" a počúva niečo, čo poťažme identifikujem ako H16, Rytmus a ... podobné srandy. Na stanici vypadávam z busu a s radsosťou do seba nasávam vzduch preplnený nespálenými PHM.
Deň č.3:
Cesta do práce ráno prebieha podozrivo poľahky. Tušiac opakovanie problémov z predchádzajúceho dňa, volím stred autobusu... V zamyslení sa držím hornej tyčky, premýšľam nad prácou ... Neustála konverzácia jedneho spolustojaceho robí podmaz mojim myšlienkam. Keď tu sa pozriem pod seba a vidím krčiacu sa babičku s prosebným pohľadom. O ďalších pár sekúnd mi to dochádza - mladík stojaci nad ňou vedie monológ, slová spájané do viet nedávajú zmysel... zjavne si bol pre svoju dávku a svoju radosť dával najavo nevyberaným spôsobom. Mladíka požiadam, aby sklapol, že mi lezie na nervy svojimi rečmi, mladý nechápe, tak som nútený ho fyzicky odtlačiť od seba. Babička zachránená.
Deň č.4:
Opäť po ceste späť riskujem zadnú časť. Na nej rozvalený statný junák, s červenými očkami, skleným pohľadom, nekoordinovanými pohybmi. V ruke zviera nôž, na nohách drievko a na ňom krája cibuľu, chlieb a slaninu. Fascinovaný týmto počínaním, civím naňho. Mladému junákovi sa však asi nepáčil môj pohľad, preto sa ma s agresívnym výrazom na tvári pýta: "Máš problém?" Hovorím si, nie, nemám, zamrmlem čosi popod nos a vykonávam taktický ústup do prednej časti busu. Na hrdinu sa mi hrať nechce, aj vzhľadom na to, že drží v ruke nepríjemne vyzerajúci žabykláč.
Deň 5:
Kapitulujem, veziem sa s kamošom na aute. V poobedných hodinách mi volá mechanik, že auto je v poriadku, môžem si pre neho prísť ... v prísľube vidiny nádherného víkendu mi čas nekonečne pomaly vlečie v práci ...
