Diaľnice ...

STOP. Dnes ráno som sa zobudil po 3-dňovom rallye s celkovým počtom nabehaných kilometrov 2604,3 a dávam na papier čerstvé myšlienky... Slovensko, Rakúsko, Nemecko, Švajčiarsko a späť. Prejdem toť tuto neďaleké mesto vraviace si hlavné, za hranice, na novú diaľnicu... Dostávam sa stále ďalej a ďalej, jedno auto mihá druhé, dva pruhy sa rozlievajú časom do troch či štyroch, náveste s nápismi sa mihajú, jedno rýchlejšie auto predbieha niekoľko pomalších ... akosi pokojne, bez nejakého nátlaku na svojho pomalšieho kolegu pred sebou, brzdiacemu mu jeho rozlet ... pokojne čaká, ako mačka na svoju korisť v bezpečnej vzdialenosti, kým sa ten pomalší zaradí do pomalšieho pruhu ... nejako ma celá atmosféra vhltne, poddávam sa jej, začínam sa pohybovať po diaľnici ako tí ostatní ... splývam pomaly s prúdom, aj keď moja nálepka na prednom a zadnom nárazníku nabáda ostatných k zvýšenej opatrnosti ... 

... prichádza dážď. Nad hlavami sa nám vznáša opar a miliardy malých kvapôčok ... zapínam opatrne prídavné hmlové svetlá a za zvuku mierne vŕzgavého (prečo sa len tie stierače rozhodli štrajkovať práve teraz?) zvuku očakávajúc reakciu, opatrne rozhliadam okolo seba ... žiadna neprichádza ... žiadne agresívne trúbenie, žiadne blikanie, žiadne nasertívne gestikulácie ... 

Prestávka. Cigaretka, vychutnávam si ju. pomaly, labužníky. Ďalšie tri hodiny nebude ďalšia. Obzerám sa okolo seba. Vo vzduchu nič necítim. Je to zvláštne. Prejdem sa na benzínku, slušné WC, príjemný úsmev predavača a vtipálka chlapíka - pomocníka, čo rád natankuje plnú ... lámanou nemčinou vtipkujeme, odchádzam s príjemným pocitom ... 

Sadám do svojho krásavca a štartujúc motor premýšľam, čo robí ľudí ľuďmi ...