Na stene infocentra bývalého káľovského mesta Siamu visela kópia obrazu na ktorej bolo zachytené veľkolepé mesto s vežatými stavbami a s kanálmi ako v Benátkach. Miestna delegácia vítala vyslancov práve vystupujúcich z lode, ktorí boli podľa odevu z európy a obraz musel byť namaľovaný hodne dávno. Atmosféra miesta aj postáv bola ako z iného sveta.
Na brehu postávali sluhovia pripravení odniesť desiatky truhlíc patriacich dôležitým návštevníkom. Hneď pri mostíku sa nervózne ovieval hodvábnym vejárom ceremoniál Chao, ktorý mal ako ich sprievodca celú operáciu na starosti. Nahodil sa do fajnovej šarlátovej tuniky a výšku si upravil zlatým klobúkom. Vejár síce farebne neladil k outfitu, ale to ho teraz netrápilo. Dôležité bude hostí odviezť do apartmánov a pripraviť ich na kráľovskú návštevu. Musí to byť dokonalé. Chao sa priam zožieral ambíciou byť ministrom zahraničia. A v tvrdej konkurencii a množstve vyslancov bolo zaujať kráľa čoraz ťažšie. Na dvore práve prebieha návšteva indického veľvyslanca a Chao má na prípravu francúzskych divochov len jeden mesiac. Námorníci konečne priviazali mostík a ako prvý vykráčal k Chaovi kapitán. Vraj potrebujú nosítka pre rytiera. Má teplotu a hnačku. -Nech mi Buddha odpadne!- zabedákal Chao. -Jedného slona do terénu upravíme na nosítka a po truhlice sa vrátime.- Horko-ťažko sa mu podarilo požičať si vládnu limuzínu. Na farebnom slonovi bol pozlátený rám kabíny so striebornými závesmi a množstvom hodvábnych vankúšov. Zohnal aj ľad do baru! Slonia limuzína zatrúbila s začala tankovať banány. Šofér zatiaľ zapol výstražné smerovky, vzal plné vrece s trusom a obchádzal trhovníkov, ktorým to chcel, kým parkuje streliť. Chao sa chytil za hlavu: -to je personál! -Nedočkavo naťahoval krk kedy konečne vystúpi druhý vyslanec. Mali naplánovanú prehliadkovú jazdu mestom. Vedel, že návštevníci nič také nevideli. Desiatky kanálov sa križujú so stovkami ciest. Mesto je azda najväčšie na svete a má cez 400 chrámov! A sú pozlátené! Nie ako rozostavanaá Notre - damme. Paláce sú vykladané drahými kameňmi. Kedy sa na niečo také zmôžu oni? Ani v roku 2020! Myslel si o európanoch svoje. Smrdeli ako bezdomovci a dokonca si ani neumývali zuby. Handry mali ako z kontajneru a na nohách smradľavé čižmy. Dostať ich pred kráľa tak, aby sa mu nezodvihol žalúdok dá kopec práce. A rytier sa ešte aj posral. Hádam to do audiencie s pomocou výživového poradcu vyriešia. Druhý vyslanec bol, podľa správy čo mu doletela holubom, nejaký duchovný. Nuž, možno ich sem slnečný kráľ Ľudovít poslal za trest…
Mladý abbé Francois sa cítil pod psa. Prepravná spoločnosť ho sklamala. Kajuty boli také malé, že to hádam ani nebola biznis trieda. Batožina obmedzená, v menu sa objavili aj mleté krysy, medzipristaní bolo asi dvadsať. Chladenie nefungovalo uz od Istambulu. Maskara čo kúpil v Dubaji bola úplne nahovno do tohto tepla a roztekala sa. Natočené kadere spľasli, lodičky ho tlačili a v mohutných šatách s korzetom sa potil ako prasa. Bol taký nervózny, že by si najradšej zapálil, ale cigarety ešte nestihli vymyslieť. Poutieral si tvár vlhčenými utierkami, vykasal si sukne a stúpil na schodíky pred mostík.
Chaovi padla sánka, keď abbé vystúpal na mostík. Namiesto duchovného kráčala k nemu drag queen v šatách od Donatelly Versace, ktoré sa takmer nezmestili na mostík. Chao prehltol šokovú slinu a naaranžoval na tvári formálny úsmev pre bytosti z iných svetov. Obradne sa ulkonil a spevavým hlasom predniesol :- Vaša excelencia dovoľte mi privítať vás v Autthayi, kráľovskom meste Siamu. Naše mesto je najlepšia biznis destinácia na svete. Určite je to naše mesto a nie Angkor. Ten už je za zenitom a žije len z turizmu. Ale pokojne si tam môžete odskočiť, aby ste sa presvedčili na vlastné oči.- Francois pristúpil bližšie a podal ruku na bozk. -Hovoríte francúzsky, to je milé! - Chao sa nič bozkávať nechystal a tak si Francois začal sťahovať rukavičky. -Som úplne mokrý. Ježiš! Nemám ani odchlpené ruky!- bedákal Francois. - Volám sa Chao,- povedal Chao a s kamenným úsmevom pozeral na vyslanca ako na zjavenie. - Ako rieka, po ktorej sme priplávali,-komentoval svojho sprievodcu Fracois.- To je milé! A máte fantastický vejár, - dodal a žmurkol na Chaa, ktorý mu ho radšej hneď podal. - Prijmite vejár odo mňa ako dar excelencia. - Ich ruky sa stretli a Francois odrazu mohol porovnať svoje chlpaté upotené predlaktie s Chaovou hladkou rukou vo farbe čokolády so šľahačkou. Vlastne Chao mal aj úplne hladkú hruď, aj hladké nohy, v strieborných šľapkách od Armaniho. A jeho dlhé zvlnené vlasy sa nádherne lekli. Francois sa ku nemu naklonil a ovoniaval ich . Cvíľu vypadal, že sa zmení na anakondu v sukni a Chaa prehltne, ale nakoniec si to rozmyslel.-Ako sa dostanem na slona?- Odvrátil hlavu aby sa nemusel pozerať na Chaove svalnaté ramená. Slon akurát dotankoval a vrátil sa aj šofér. Chao pobehol ku námorníkom a začal ich organizovať, aby ukladali truhlice stupňovito na seba. Pri štvrtom poschodí podal Francoasovi ruku a ťahal ho hore. Nakoniec vošiel do kabíny a vtiahol vyslanca cez bočnicu. Ten vbehol nohou medzi vankúše a po strate rovnováhy sa spotený francúz oblečený do šapitó vysypal na Chaa, ktorého zatlačil pod seba medzi vankúše. Chao zamrzol v pohybe bez odvahy akokoľvek sa pohnúť. Francois jednu ruku zasunul pod chrbát Chaovi a druhou ich začal ovievať darovaným vejárom. -Klímu to asi nemá, tak budeme cestovat takto,- zahlásil. -Vodnú hmlu má vo výbave váš apartmán. A v bare sú aj fajky s ópiom. Ale mali by sme vyraziť čím skôr, kým začne dopravná zápcha,-snažil sa zodvihnúť Chao. -To viete, prišli ste do veľkomesta. Sme dvakrát väčší, ako Londýn! - Fajky s ópiom? Konečne civilizácia!-nadšený Francois stiahol Chaa späť na seba.- Takže si buchneme šampanské a nikam sa nemusíme ponáhľať ty malý miništrantík. To bude škandál, pomyslel si Chao. Chlap v ženských šatách na kráľovskom dvore! Také niečo ešte Siam nevidel. Zajtra budú na všetkých sociálnych sieťach. O tomto sa bude klebetiť roky…
Nočným mestom sa ozývalo mohutné dunenie z výbuchov a Chaov vnuk Chao zbieral posledné cennosti a balil ich do truhly. Na stene visel osamelý obraz európskej dámy vystupujúcej z lode. Obraz zvesil a chvíľu nad ním dumal. Nakoniec ho hodil na kopu zbalených vecí a truhlicu zavrel. Keby mohol, tak zoberie celý dom, ale to nemohol. Aj zo zlatého chrámu odviezli len perleťové dvere. Zavolal na pomocníka, ktorý sa kdesi motal. - Poď naložiť truhlicu na voz. Kým vieme, že kanály na juh ešte okupanti neobsasdili. Počuješ výbuchy? Veľa času neostáva. - Mladý muž pomohol Chaovi naložiť truhlicu ťažkú ako prasa na voz ku ostatným. Našťastie bola cesta z tehál dosť pevná, aby sa kolesá voza nezaborili do zeme a zapriahnuté mal dva byvoly. -No čo čakáš? Vyskoč hore! - Chlapec sa chvíľu ošíval a nakoniec z neho vyliezlo: -pane ja zostávam tu. - Zbláznil si sa? - vykríkol Chao.- Keď ťa dostanú vojaci okupantov, tak ťa staihnu z kože a urobia si z teba bubon! Rozumieš? - Mladík zase začal neochotne vysvetľovať. - Zostane tu aj strýko a ten povedal, že sa s ich vodcom dohodne na mieri. Tak zachránime aj mesto. Ak sa vzdáme, tak ho nemusia ničiť. Bude ich!- Odrazu sa ozval výbuch pomerne blízko, ale Chao akoby ho nepočul. Zliezol z voza a začal triasť chlapcom. - Môj otec mal videnie budúcnosti a vieš čo videl? Plamene deň a noc celý týždeň. Všetko zničia a všetko cenné si vezmú so sebou. O tomto videní vie aj Kráľ a preto odišiel do Thonburi založiť tu základňu pre náš protiútok. A preto generál Thongduang formuje vojsko na novej základni. Okupanti nechcú iba mesto. Chcú naše duše. Chcú, aby sme prestali existovať ako národ! - Zodvihol chlapcovi bradu aby sa mu pozrel do očí, ale ten len sklonil hlavu a mlčal. Ďalší výbuch akoby Chaa prebral z tranzu. Vyliezol na voz a naposledy si obzrel svoj dom a v diaľke tri zlaté veže kráľovských hrobiek. Spoza nich začali stúpať čierne komíny dymu. A pritom sa naše mest volá Nedobytné - Ayutthaya. Aká to irónia osudu! Chao ukázal rukou na mraky dymu a zakričal na chlapca.- Pamätaj, že z teba bude bubon! - Chlapec sa preľaknuto pozrel na čiernu oblohu a vypadal, že namiesto dohadovania prímeria radšej predsa len vezme nohy na ramená. Chao palicou pohnal byvoly a ťažký voz sa pohol cestou ku kanálu, kde ho už čakala loď s jeho rodinou. Našťastie sú tu tri rieky a stovky kilometrov kanálov. Strach ktorý ho doteraz ovládal ustúpil a začala ním lomcovať zlosť, že z takej nádhery musí utiecť ako posledný migrant do nejakej zablátenej dediny. - Modlím sa, nech ho nechajú na žive. Aspoň im bude mať kto masírovať nohy….
Epilóg
Stúpali sme po strmých schodoch v prúde turistov na plošinu vysokánskeho prangu-zvonovej veže s tenučkou špicou. Počúvali sme popritom jedným uchom výklad o dvoch kráľovských bratoch, ktorí sa v boji navzájom prepichli a tak im tretí brat postavil chrám. Asi z vďačnosti, že mu zostala koruna.
Z terasy bol výhľad na zelené jazero z korún stromov, v ktorom boli zakotvené ruiny aj znovu vybudované chrámy, ktorých naskladané a jemne prehnuté listy terakotových striech sa ligotali ako plachty rozprávkových farebných lodí. Vedľa sa oprel o zábradlie spotený účastník zájazdu a zahlásil,- je to tu ku**a veľké. Už aby sme sedeli na slonoch…
