India1 Jaipur
Keď priletíte do Dillí, tak letisko vás síce neohromí, ale ani neochromí. Priznajme si, že je veľké. A čisté. A ide z neho viacprúdovka, ktorá má v strede ostrovy strihaných trávnikov a kvetov. V diaľke sú roztrúsené sklenené vežiaky. Dozvedel som sa, že každý zbohatnutý Ind chce bývať v paneláku a čo najvyššie. Petržalka by sa im moooc pozdávala... Odrazu sa začne popri ceste hromadiť divný bordel s kravami, psami motorkami a stánkami v akýchsi garážach. To je základná ingrediencia Indie, ako karí. Okolie letiska bolo posypané akýmsi protiindickým práškom s názvom svetlá budúcnosť, takže to vás môže zmiasť. Po pár kilometroch začne presvitať to, čo je skutočné.
Jednoduchý recept na prípravu Indie.
Do brúseného zláteného pohára s odbitým okrajom nalejete 24 ročnú exkluzívnu whisky, pridáte čerstvý kvet vanilky, trochu do toho načúrate a podávate s ľadom. Časom tomu možno prídete na chuť.
Doprava je tu v porovnaní s Nepálom ako v Európe, len trafiť správny štát a správne storočie. Na indiu môžete mať dve rôzne optiky. Jednou vidíme haldy odpadkov, špinu a hrôzostrašnú dopravu. Druhá chce otvotenejšiu myseľ a priznať si, že v niečom sa podobáme a majú aj veci, čo my nie.
Motali sme sa v centre 3 miliónového Jaipúru priamo pri paláci vetrov Hawa Mahal, čo je vlastne pekná fasáda s kopou turistou a kioskami plnými sprostostí. Jediným výdobitkom z budúcnosti tu je chodník. Netradičná zvláštnosť, ktorá umožní rýchlejší prítok turistov. Mali sme čas akurát na kávu, tak sme sa vybrali nejakú hľadať, ignorujúc útoky predajcov. Nakoniec sme sa jedného domŕzajúceho opýtali na kávu a ten nechal stánok tak a vybral sa nám ukázať kde to je. Po chvíli zastal a ukázal že - Kafé! - No vybuchli sme, až sa domáci zľakli. Chlapík nás doviedol k týpkovi s vozíkom s ohniskom, na ktorom varil kanvicu. U nás by bodoval na stredovekých dňoch... No nič. Otočili sme sa a išli preč, keď som si všimol vchod do podzemia aj s nehybným eskalátorom. Neveriacky som prišiel k diere širokej ako podchod v Žiline na stanicu. Akurát tento bol čistý, nerozbitý, prázdny a mal funkčný eskalátor. Vošli sme dolu a pred nami bol ohromný priestor vylešteného prázdneho Jaipurského metra. Tu sa karta prudko obrátila. Turnikety tu oddeľovali matrix indických svetov svetla a tmy. Všetci štyria domáci cestujúci pozreli na nás, že čo budeme robiť. Len čo sme sa vyviezli hore, boli sme zase v špinavom chaose.
Zabudnite na kasty, ktoré riešia domáci asi tak, ako my štúrovcov. Staré tradície síce ovládajú ich mysle, ale ich životy riadia tie nové.
Našťastie pre vás tu mám: Sprievodcu indickými svetmi.
Tí dolu.
Sú pre vás dosť nepoužiteľní. Ani na orgány teda nič moc. Akonáhle stretnú niekoho z inej planéty, chcú z neho vymámiť peniaze. Pozor, sú v tom majstri.
Do tejto kategórie by som zaradil aj psy a opice. V Agre na stanici si našinec naivne otvoril kufor. Za sekudu v ňom bola opica a s banánom trielila preč. Dovtedy mŕtvy pes ožil a zahnal ostatné opice brechotom preč. Prešla ešte opičia minúta a vtedy chlapík zistil, že banán má na stĺpe, ostatné opice čakajú keď pes prestane brechať a jeho žena vreští... Pes sa vrátil po bakšiš, zatiaľ čo oni konečne zatvorili kufor a pratali sa preč. Opica s banánom ho išla zapiť a otvorila výusť na batérii s pitnou vodou bez kohútika. Ja by som na to neprišiel. Pes sa otočil a prisahám, že som ho počul nadávať...
Okrem fasády Paláca vetrov, ešte móžete hodiť očkom na Vodný palác Jal Mahal. Jazero a v strede palác. Ideálne na pozadie PC. Peknota ako na jazere Como. Len tu fotíte za plotom a v bordeli pri otravnej bedači....
Tí vonku.
Spoločnosť držia tí vonku.
Sedia v malých obchodíkoch od rána do noci, šijú vo dverách obchodu, tkajú v čiernych garážach hodváb na strojoch z prvého československa a behajú bosí po bambusovom lešení na stavbách. Bývajú v dome, ale nič konkrétne si pod tým nepredstavujte, kým neuvidíte fotky. Niekedy si aj viac rodín kúpi jeden moped a šérujú ho ako stoly v it firmách u nás. Jazdia zvyčajne po 4, plus nákup.
Do Džajpúru vchádzate bránami z ružového kameňa. A vidieť, že Indovia v rámci nacionalistickej obrody objavili, že by sa o to mali starať a tak sa začali. Síce asi len pár mesiacov dozadu, ale začali. Po hrebeňoch sa ťahá ružový múr. Už už som chcel napísať že Čínsky... Keď prídete do paláca Amber, tak je vám jasné, že India už má svoje obdobie keď bola pupok sveta za sebou. Najskôr prídete na verejné nádvorie, kam chodil pozdraviť ľud sám šáh na slonoch. Tie sa tu stále motajú. Vrchné nádvorie s otvorenou trónnou sálou a perleťový pavilón s neskutočnou výzdobou na alabastrových stenách a nakoniec výhľad na plávajúce záhrady. Nádhera. Palác Amber je bomba. Maharádža bol ako ruský cár. len mal lepší vkus. Všetko o tom uvidíte určite v nejakom dokumente. Z tých 500 fotiek tu pár vyberiem aj ja.
Ale do Džajpúru sa už zrejme nevrátim. Kašmírové koberce mi vedia poslať rovno domov...
Hľadali sme zase kaviareň a večer to vypadalo na neľahkú úlohu. V hoteli vonku bola detská diskotéka a v bare na streche tá dospelá. Zdalo sa, že je dosť Indov na to, aby mali piatok každý deň. Zábava pre tých, Čo bývajú dnu. Vedľa hotelov boli samostatné vstupy na záhradné svadby. Vyzeralo to tam ako nejaký snem vládnucej strany, kde sa mal každý prísť pochváliť, koľko si nakradol... Svadobný sprievod z tisíc a jednej noci išiel okolo a to stojí za samostatnú vsuvku. India patrí mladým a tí flámujú. Nezabudnite si štuple do uší.
Tí dnu
Muž ktorý sa dostal dnu sa o seba stará. Má čerstvý strih od holiča, svetrík alebo vetrovku, nenosí folklór a obuté má nové tenisky. Vie, že ponožky sa musia meniť, hneď ako začnú smrdieť. Presúva sa na skútri sám. Občas so sebou vozí ženu, ak nejakú má. Večer sedí v bare a tancuje do noci. Je šťastný a hrdý na domovinu a verí, že skoro dobehne Čínu. Keby ste si vymenili životy tak sa do mesiaca obesíte, alebo možno z vás bude šťastný Ind....
Ísť naháňať kroky večer v Jaipure je taká sprostosť ako ísť lyžovať do Komárna. Teoreticky v tom nemal byť žiadny problém. Prakticky nebol vedľa cesty ani chodník. Po čase sme narazili na stánok, pred ktorým sa motorkári odstavili v krajnom pruhu a pred nimi sa kopila zápcha zúrivo trúbiacich skútrov. Len čo sme sa preštrikovali cez bufet, skočili sme medzi ležiace posvátné kravy, čo žrali odpadky. Vytancovali sme okolo svätých hovien a stavebnej sute a to som si už povedal a dosť! Ženu som dovliekol v zuboch za prvú stráženú závoru a vtiahol som ju do hotela....
Tí hore.
Hotelová hala mala podlahu z mramorovej intarzie ako kostoly v taliansku. Steny boli obložené na chlp rovnakými perleťovými oválmi, ako zrkadlový pavilón v Ambre. Celé nádvorie vypĺňal regulérny bazén zmenený tryskami a svetlom na fontánu. Chodby boli maľované jemnými čipkami kvetov od stropu až nadol. Žiadne servítkové nálepky ako na Vígľašskom zámku, ale poctivá ručná miniatúra. Hodil som sa na pohovku v prútenej mušli a v momente bol pri nás vrchný, ktorý nás s úsmevom vítal. - Hello! Ako vám môžem spríjemniť večer? - Už sa stalo! Naplnil som si fajku, zapálil. Vedľa si prisadli krásni a mladí Indovia. Chlapec sa pustil so mnou do reči a keď zistil, že sme z neznámej mikro krajiny v Európe, ožil. Prišla aj obligátna otázka - Koľko máte obyvateľov? - A potom ďalšia - A úplne všetkých dokopy? - Keď som sa takto bavil s nepálskymi sprievodcami, tak mi so smiechom odpovedali: - Robíte málo dzigi dzigi. - Tak som im vysvetlil, že takú malú Indiu na tieto veci máme aj u nás...
Mladý muž sa pochválil, že jeho manželka je modelka. Presne tak aj vypadala. Ukázal som mu obrázok záhrady kde bývam a on prekvapený poznamenal - Ó, vy máte teraz sezónu snehu? - Chvíľu som rozmýšľal čo povedal a prikývol som. - Áno, sezóna snehu! A voláme to zima.....- Kým sme sa rozlúčili tak smutne povzdychol: - Rád by som Európu navštívil, ale dostať víza je tak zbytočne komplikované...- No tebe by sa tam zvykalo ťažko. Pomyslel som si. Ršte aj zadok by si si musel utierať sám. Ale nepovedal som nič. Dopil som svoje presko, zaplatil po dlhej dobe kartou a išiel som sa prejsť po upratanej ulici s prekvapeným strážnikom na jej konci...
