Deň 5
Ráno sme vyrazili smer Pokhara. Nič mi to nehovorilo, ale pre Nepálcov to je ako pre nás dialnica BA-KE. Akurát oni sú na tom o hoooodne horšie. Keď vás bude nejaký Marián presviedčať, že treba vystúpiť z únie, tak ho pošlite do Nepálu. Tak by sme dopadli. Aj naše eurá by sa razom zmenili na rupie. A pritom nepálci nie sú leniví, ani hlúpi. Len sú v tom sami a netušia, že sa dá krajina riadiť dobre. A to nevieme ani my... Strašidelnými serpentínami sme spadli do subtropického pásma. Cestou sme minuli nekonečne dlho rozostavaný tunel do Káthmandú a zastavili sme v dedine, kde pristávali turisti na raftoch. Dedina mohla mať do 200 domov. Vypado to, akoby nejaký obor kúpil obchodný dom a nahnevaný ho roztrhal a vysypal popri ceste... Škodoradostne sme komentovali tú pohromu okolo, lenže v každom prízemí boli zrolované garážové dvere a vnútri čulo fungovala nejaká prevádzka. Obchod s látkami mal rovno vo dverách šijací stroj a vymaľovaná jednoduchá Mária ich menila na saká a sárí. Takéto tam boli dve. A jedno holičstvo, dve zlatníctva, tri bistrá a aspoň tri bary. Aj keď vypadali ako čakáreň na stanici u nás. Boli škaredé a smrdeli. Ale boli! Mäso a zelenina a policajná stanica. Na 200 domov! To nemajú ani v Čičmanoch! Zastavili sme a v lekárni na ayuvérdsku masť a slečna zakričala do dverí vedľa na dôveryhodného pána v obleku a topánkach, ktorý práve trhal zub nejakému susedovi. Mastičiek sme vzali 12 aby bolo čo rozdávať a išli sme hľadať talianske presko, ktoré nejakým zázrakom vedia robiť. Zdá sa, že nepálci vedia prežiť aj v Nepále. Mali sme pred sebou ešte polovicu cesty, čo bolo 100 kilometrov do Pokhary po diaľnici, ale nepálskej, takže 4 až 5 hodín. Nesedí vám to? Nesedí, lebo ste po nej nešli. Poslednú pol hodinku sa cesta zrýchlila, lebo sa znova objavil asfalt, ktorý sa predtým kdesi stratil. Domy mali upratanejšie dvory a boli oveľa krajšie. No minimálne boli dostavané. Centrum bolo vysvietené a upratané. Reštaurácie a bary nemali steny ako v trópoch, akutát sa tam sedelo vo vetrovkách. Náš hotel už vypadal ako chrám z vyrezávaného dreva. Dorazili sme do Pokhary.
Deň 6
Pokhara je malé Švajčiarsko Nepálu. Nikdy som o ňom nepočul, napriek tomu je tu turistov ako v Lomnici na Veľkú noc. Pre milovníkov hôr je to svätý grál a nirvána v jednom. To spôsobilo, že domáci ustúpili tlaku inakosti turistov. Napríklad ulice sa zametajú a pred hotelmi navrhnutými živými architektami sú aranžované kvetinové výzdoby. Dokonca tu nejaký aktivista rozbehol kampaň za čistú Pokharu a osadil na ulicu jeden smetný kôš. Ovšem, ten bol plastový. Iste, u nás by to až taký problém nebol, ale tu sme smerom do kopca k Pagode pokoja míňali kovové sudy s nahádzanými plastovými odpadkami. Keď bol sud plný, tak ho nejaký zodpovedný domáci podpálil. A tak sme šlapali okolo mnohých dymiacich sudov, ktoré prispievali k čistote národného parku. Keď sa rozhorčení našinci pýtali domáceho sprievodcu či je to v poriadku, len udivene pokrčil plecami. - Teraz v Pokhare bojujeme za čisté prostredie a všetci si doma upratujú. -A čo robíte s odpadkami? -No pálime ich! Bola odpoveď. Skrátka stále sme v Nepále. Pritom len kôli tomuto miestu sa tu oplatí prísť a aj prežiť tie cesty-necesty.
Mesto je suverénne top z celého Nepálu. Aj hotely vypadajú luxusne. Nádherné vyrezávané drevené interiéry, terakotové tehly s reliéfmi, presklené výťahy a strešné bazény so sklenenou stenou. Aj izby boli krásne. Stačilo zabiť pár švábov a ďalšie už nevyliezli. Cez obed vyzlekli domáci páperové bundy a my sme sa vybrali vyskúšať ten strešný bazénik na dve tempá. Bola v ňom namočená blondýna a jej priateľ, čo vypadal ako horolezec po treku s nalakovanými nechtami na nohách, asi aby ho vedeli identifikovať, keby zamrzol. Chlapec sa už slnil na lehátku po kúpaní. Dôverujúc svojim očiam som vošiel do bazénu po kolená. Potom mi začalo lámať kosti. - Odkiaľ ste? -Vyhŕklo zo mňa. - Z fínska. - To veľa vysvetlilo. Voda bola akurát na ochladenie po saune...
Nakúpili sme ďalšie šály z kašmíru, povozili sa na loďkách na jazere v ktorom by som sa v živote nekúpal a to by bolo tak asi všetko čo sa tu dalo robiť, keby nad nami nebolo nebeské divadlo, kôli ktorému sa sem všetci trepú. Neviem, kto z vás počul o Pokhare, ale každý vie, že tá krása na nebi nad ním sa volá Anapurna....
