Pozdrav ZŠ Kúpeľnej v Prešove pri príležitosti 50. výročia jej vzniku
Pri pohľade na oficiálnu webovú stránku ZŠ Kúpeľnej 2 v Prešove sa objaví, okrem sympatického loga, hymny, upútavky s budovou školy aj množstvo praktických aktuálnych informácií o škole, dokonca atraktívne televízne spracovanie udalostí zo života školy.
Jedna veľmi dôležitá vec mi tam ale chýba. Nie je tam nič z jej polstoročnej histórie. Možno preto, že sa o nej nepíše ľahko. Doteraz ani jedna riaditeľka alebo riaditeľ resp. vedenie školy nevyužili túto možnosť, aby po skončení funkčného obdobia oboznámili aj touto formou širšiu verejnosť, čo zo svojej vízie a programu, s ktorým uspeli v konkurze, sa im podarilo zrealizovať. Veď reflexia histórie je to, čo nám umožňuje posúvať sa dopredu. Môj otvorený list nemá ambíciu túto medzeru vyplniť. Je len malou esenciálnou kvapkou z pohľadu pedagóga.
ZŠ Kúpeľná
Túto inštitúciu som vždy vnímal ako priestor naplnený ľuďmi, s ktorými som zdieľal značnú časť svojho života. Stretávala sa tam budúcnosť s prítomnosťou a minulosťou. Mal som tú česť a príležitosť pôsobiť na ZŠ Kúpeľnej ako učiteľ v rokoch 1981 – 2022.
Obdobie neslobody
Do školských služieb v nej som nastúpil po absolvovaní povinnej tzv. základnej vojenskej služby v nádeji, že v civile to bude zmysluplnejšie. Mal som šťastie, že som natrafil na dvoch skvelých kolegov – taký malý ostrovček pozitívnej deviácie – vďaka ktorým som lepšie pochopil ako zvládnuť úskalia komunistického normalizačného režimu a zachovať si pritom ľudskú dôstojnosť a integritu. Sú veci, na ktoré nie som hrdý – napríklad nedokázal som sa otvorene a priamo vymedziť proti ideologicky zdeformovanému totalitnému režimu. Ale na dve veci som hrdý mimoriadne. Dokázal som odmietnuť ponuku na členstvo v komunistickej strane (V tom období si komunisti na pracoviskách takto zabezpečovali svoju vedúcu úlohu v spoločnosti, zakotvenú priamo v ústave.) a ostal som radšej vnútorne slobodným občanom druhej kategórie - to znamená bez možnosti kariérneho postupu a bez možnosti rozhodovať o čomkoľvek. Mimochodom, dodnes som presvedčený, že členstvo v ktorejkoľvek politickej strane alebo jej aktívna podpora sú nezlučiteľné s verejnou službou učiteľa a tobôž nie funkcionára ktorejkoľvek školy. Druhým momentom bolo aktívne zapojenie sa do demontáže komunistickej diktatúry proletariátu (to je datív) prostredníctvom hnutia Verejnosť proti násiliu. Bol to vzácny okamih dejín Československa, keď sa kritická väčšina ľudí dobrej vôle – bez ohľadu na náboženské presvedčenie, vek, vzdelanie, národnosť a iné rozdiely - spojila v nenásilnom boji za slobodu.
Obdobie slobody
Étos novembrovej revolty sa začal pomaly vytrácať, začali prevažovať egoistické a skupinové záujmy a namiesto kritickej demokratickej diskusie o spravodlivom a systémovom spravovaní vecí verejných sa začali presadzovať silové riešenia s prvkami anarchie aj v školstve. Podľa hesla rozdeľuj a panuj tak došlo nielen k rozdeleniu Československa, ale aj k rozdeľovaniu obyvateľov Slovenska. Dnes stojíme na pomyselných barikádach neznášanlivosti, nenávisti, ľahostajnosti, bohorovnosti a násilia. Za to všetko však nemôže slobodný demokratický systém, ale morálna a kultúrna nezrelosť občanov spravodlivo a odborne spravovať veci verejné. Namiesto trpezlivého, slušného a empatického hľadania riešení, akoby nás ovládol neľútostný boj všetkých proti všetkým. Filozof Thomas Hobbes tvrdí, že k takému boju dochádza pred vznikom spoločenskej zmluvy, občianskeho stavu a právneho štátu. Lenže my štát už máme a patrí nám všetkým rovnako. Je tragické, keď občania nekriticky podporujú manipulatívne snahy politikov, často vedených iba túžbou po moci a bohatstve, neraz zneužívajúcich resentimenty temnej fašistickej alebo komunistickej minulosti, o presadenie jediného správneho videnia sveta, či ideológie, namiesto hľadania konsenzu, ktorý by zabezpečoval rovnaké práva, spravodlivosť, bezpečnosť a solidaritu všetkým občanom v sekulárnom štáte. Školstvo ako súčasť morálnokultúrneho systému má na tomto zlyhávaní značný podiel. Dostalo sa pod príliš veľký tlak a vplyv politického a ekonomického systému a nevyvíja sa celkom slobodne.
Život v slobodnej spoločnosti je oveľa zložitejší ako v diktatúre a vyžaduje si úplne iný prístup, spôsobilosti a kompetencie. Po novembri 89 sa vystriedali vo vedení na ZŠ Kúpeľnej rôzne riaditeľky a riaditelia. Vzhľadom na fakt, že školstvo sa dodnes potáca na okraji záujmu spoločnosti, čo cynicky zneužívajú politici, tak celá pedagogická obec musela čeliť rôznym pokusom o ad hoc „reformy“ nalinkované zhora bez akceptácie širšou odbornou učiteľskou verejnosťou. Vedenia školy museli zápasiť s nedostatočným materiálnym vybavením a minimálnymi možnosťami motivovať učiteľov. Rozdiel bol snáď len v osobnostnej výbave a štýle riadenia. Spočiatku sa ukázalo, aké ťažké je odpútať sa od direktívnej jednotnej socialistickej školy. V podmienkach nedostatočnej ekonomickej a politickej podpory v podobe dobrej legislatívy, nemali by ani riaditeľky a riaditelia so sebalepšími spôsobilosťami v riadení šancu pozdvihnúť kvalitu výchovnovzdelávacieho procesu. Jeden príklad za všetky je preplnenosť školy a zlé nastavenie normatívov. Vedenia školy sa stali medzičlánkom medzi politickou fikciou a potrebami reálneho života. To sa prejavilo v tendencii viac autoritatívnych a menej demokratických prvkov v riadení. Namiesto finančnej, metodickej a materiálnej podpory kreativity učiteľov na základe reálnych potrieb jednotlivé vedenia presadzovali „vízie“ neustále meniacich sa ministrov a prenášali na učiteľov enormné množstvo byrokratickej záťaže. Zjednodušene povedané. V období neslobody musel učiteľ plniť zhora nadiktované plány a ciele. V období slobody namiesto všemožnej podpory samotného výchovnovzdelávacieho procesu a kľúčovej roly učiteľa v ňom, sa dôraz preniesol na tvorbu neustále meniacich sa plánov učiteľmi. Zmyslom riadenia sa tak stala snaha splniť byrokratické požiadavky a udržať sa vo funkcii.
Učitelia
Ak škola funguje aj napriek zle nastaveným podmienkam, je to hlavne vďaka obetavosti učiteliek a učiteľov. Asi preto je v učiteľskom povolaní prevaha žien. Aj v tomto ohľade urputne lipneme na tzv. tradičnej rodine, v ktorej si žena nezaslúži rovnocenné postavenie a ani adekvátne ohodnotenie ceny práce. Chyba je asi len v tom, že je už 21. storočie. Finančné ohodnotenie učiteľa bolo v 20. storočí fackou. Dnes sa jej môžu najmä mladí učitelia vyhnúť, ak si nájdu prácu inde. Zarážajúca je tiež personálna politika v školstve. Kým v civilizovanom svete oceňujú skúsenosti kvalifikovaných ľudí v zrelšom veku a snažia sa ich v pracovnom procese udržať napríklad súbehom platu a dôchodku, na Slovensku existuje paragraf, na základe ktorého bez ohľadu na spôsobilosť a vôľu učiteľovi s ľahkosťou dáme stopku.
Rodičia
Dva kľúčové subjekty, ktoré v rozhodujúcej miere ovplyvňujú kvalitu a efektivitu výchovnovzdelávacieho procesu sú okrem učiteľov rodičia žiakov. Keď medzi nimi preváži vecný a konštruktívny postoj a rešpekt k profesionalite učiteľa, vtedy sa žiakom darí a cítia sa v škole dobre. Keď sa podarí individuálnu výchovu v rodine prepojiť so spoločenskou výchovou v škole, vtedy nastáva synergia s pozitívnym efektom. Tieto dva faktory sú v rovnici výchovy a vzdelávania rozhodujúce premenné. Vzdelávanie a výchova je kontinuálny proces, ktorý sa nikdy nekončí.
Žiaci
Z detí sa v škole stávajú žiaci, ale neprestávajú byť deťmi. V tom spočíva hlavné špecifikum práce učiteľa a jej náročnosť. Každé dieťa je jedinečné a zaslúži si úctu a rešpekt. Nie je najdôležitejšie ako rýchlo a aké množstvo učiva dieťa zvládne. Najdôležitejšie je ako kvalitne si ho osvojí a zažije. Žiaci nie sú zlí ani dobrí, ale je na nich a na nás, akými sa stanú. Ak niekto zlyháva vo výchove a vzdelávaní, tak je to spoločnosť a dospelí, nie deti.
Želám ZŠ Kúpeľnej
Kreatívnych a zodpovedných učiteľov, ktorí majú radi svoju profesiu.
Vnímavých a spolupráci naklonených rodičov, ktorí si uvedomujú, že nikto nemôže byť stopercentný, ale vždy sa dá pracovať na zlepšovaní.
Vedenie, ktoré chce a dokáže rozvíjať a manažovať školské prostredie hodné 21. storočia.
Mgr. Ladislav Markovič
