Zmysel existencie demokratického štátu spočíva vo vytváraní podmienok pre kvalitný život jeho občanov. Kvalita, ktorá prináša úžitok všetkým občanom bez rozdielu (vrátane rôznorodých menšín) vzniká tam, kde sú ľudia vzdelaní, slušní, ohľaduplní, empatickí, tolerantní, otvorení, tvoriví, zodpovední, humánni, čestní, zdravo sebavedomí a šťastní. Taká kvalita života sa dá dosiahnuť len v politickom systéme, ktorý rešpektuje slobodu, dôstojnosť a ľudské práva každého jednotlivca. Štát ako určitá forma represie ale aj solidarity vytvára (tvorbou zákonov a ich vynucovaním) podmienky, ktoré zásadným spôsobom ovplyvňujú kvalitu života každého občana po materiálnej aj duchovnej stránke v priebehu celého jeho života. V demokratickom zriadení občania prostredníctvom férovej politickej súťaže a slobodnej voľby poverujú svojich zástupcov verejnou SLUŽBOU a zároveň im dávajú “súhlas ovládaných“ pri spravovaní vecí verejných na časovo presne vymedzené volebné obdobie.
Liberálna demokracia ako politický rámec (nie ideológia) je prezentovaná snahou v permanentnej diskusii hľadať rozumné a spravodlivé pravidlá pre život ľudí odlišných názorov, skúseností, spôsobov života tak, aby sa navzájom neobmedzovali, tolerovali a boli ochotní ich dodržiavať. Dobre fungujúca liberálna demokracia umožňuje občanom účinnú kontrolu a korekciu spravovania vecí verejných prostredníctvom bŕzd a protiváh (ako napríklad rozdelenie moci medzi zákonodarnú, výkonnú a súdnu), ale tiež prostredníctvom médií, prípadne priamo (protestmi, petíciami, štrajkmi, referendom) alebo cez tretí sektor. Verejná kritika vytvára tlak na prijatie politickej zodpovednosti za rozhodnutia a v prípade potreby aj ich nápravu. Pri porušení písaných pravidiel (zákony) alebo tých nepísaných (slušné a čestné správanie, kompetentnosť, spôsobilosť), politici s ospravedlnením odstupujú.
V neliberálnej demokracii, kde víťaz volieb “berie všetko“ a pravidlá si prispôsobuje vo svoj prospech, je výrazne oslabená kontrola moci a klesá dôvera občanov v spravodlivosť a inštitúcie štátu. Vtedy hrozí “únos štátu“ kastou tzv. našich ľudí.
V autoritárskych režimoch, ktoré samy seba zvyknú nazývať “ľudové demokracie“, neexistujú férové voľby a občianska sloboda je tvrdo potláčaná. Autoritársky režim si uzurpuje a udržiava moc represiami a násilím.
Vzdelanosť a mravnosť sú hodnoty, ktoré zásadným spôsobom ovplyvňujú kvalitu života občanov a v ich vzájomnej interakcii vytvárajú spoločenskú atmosféru. Získavame ich v priebehu celého ľudského života v rodine, v škole a v spoločnosti ako takej.
Výchovnovzdelávací systém hrá v implementácií týchto hodnôt do vedomia a svedomia občanov kľúčovú rolu. Za ostatných vyše 30 rokov demokratického vývoja na Slovensku však žalostne zlyháva. Príčin je viacero. Pokúsim sa pomenovať aspoň tie najpodstatnejšie:
# Spoločenská objednávka na moderný a kvalitný výchovnovzdelávací systém nerezonuje dostatočne silno na to, aby vývoj školstva smeroval k vyššej kvalite a konkurencieschopnosti s vyššou pridanou hodnotou. Dopyt po kvalitnom školstve sa neodráža ani vo voličských preferenciách. Vzdelávanie je spoločnosťou často vnímané ako komerčná služba, ktorú si možno jednoducho kúpiť za peniaze (dane) napríklad ako opravu práčky. Prípadne ako babysitting. Proces výchovy a vzdelávania však neprebieha takto jednoducho a priamočiaro a vymyká sa aj mnohým zásadám trhu. Jeho primárnym cieľom nie je vytvárať zisk. Na druhej strane je to investícia, ktorá je na 100 percent solidárna a úžitok z vyšších daní získaný vyššou pridanou hodnotou vzdelanejších a lepšie zarábajúcich ľudí majú všetci občania. Spoločenský dopyt po kvalitnom vzdelaní a vzdelávaní v rozhodujúcej miere závisí aj od spoločenskej ponuky.
# Ponuka od politických elít na zlepšovanie kvality výchovnovzdelávacieho systému býva spravidla povrchné klišé. Politici (dokonca bez osobných skúseností z pedagogickej praxe) ponúkajú nekomplexné riešenia parciálnych problémov bez ohľadu na zmysluplnosť a možnosti ich realizácie v dlhodobom horizonte prekračujúcom volebné obdobie. Ide pritom o najelementárnejšiu povinnosť politikov – ide o zabezpečenie budúcnosti štátu. To je dôvod, prečo by školstvo nemalo byť len jednou z priorít jednotlivých vlád (tie prichádzajú aj odchádzajú), ale malo by stáť nad všetkými prioritami naprieč celým politickým spektrom a kontinuálne nadväzovať medzi volebnými cyklami a vládami. Vrcholom arogancie a nekompetentnosti moci sú nedomyslené, direktívne a žiaľ niekedy aj ideologicky motivované zásahy (ignorujúce odbornú diskusiu) do školského systému typu pridáme, uberieme, zakážeme, prikážeme.
Školský systém je krehký a zložitý organizmus a preto hrozí, že každý zásah doň, ktorý neprešiel odbornou diskusiou a konsenzom, bude kontraproduktívny. Bolo by žiaduce nadviazať na ponovembrové zmeny, keď sa školstvo (ako súčasť morálnokultúrneho systému) síce odideologizovalo, no nezbavilo sa príliš veľkého vplyvu najmä systému politického, ale aj ekonomického. Nie je správne politický vplyv vtedy jedinej (dokonca vo vtedajšej ústave zakotvenej) komunistickej strany nahrádzať politickým vplyvom momentálne vládnucich strán. Školstvo je potrebné odpolitizovať. Jedinou politickou funkciou v školstve by mal byť minister. Vzhľadom na zložitosť rezortu by bolo optimálne, aby rezort školstva spravoval iba tzv. malé školstvo. Vysoké školy, veda, výskum a šport by si zaslúžili autonómne postavenie. Depolitizácia v praxi by znamenala, že po voľbách by sa v rezorte vymenil iba minister (s minimálne 10 ročnou praxou na základnej resp. strednej škole). A všetci funkcionári, počnúc zástupcom riaditeľa školy až po štátnych tajomníkov na ministerstve, by ostali. Samozrejme za predpokladu, že sú apolitickí – teda nie sú aktívni v žiadnom politickom zoskupení. Odborná verejná inštitúcia, ktorá by školstvo spravovala – nezávislá školská správa – by bola autonómnym partnerom miest, obcí, žúp a vlády. Je zarážajúce, ak dnes o školách rozhodujú ľudia bez pedagogického vzdelania a praxe, či dokonca ľudia, ktorí sú negramotní. Politická voľba nie je kvalifikáciou.
# Predstavy o práci a úlohe učiteľa sú často zjednodušené a skreslené.
Rozhodujúcim činiteľom pri príprave, realizácii a vyhodnotení výchovnovzdelávacieho procesu je učiteľ. Úlohou učiteľa nie je žiaka naučiť. Takú čarovnú moc nemá. Učiteľ je „len“ múdrym sprievodcom, ktorý motivuje a zároveň moderuje a modeluje proces učenia podľa žiakových schopností a možností. A „popri tom“ mu umožní tvoriť, objavovať, spoznávať svet aj seba samého. Vedie ho k zodpovednosti, disciplíne, trpezlivosti, vytrvalosti, samostatnosti, spolupatričnosti, spoločenskému správaniu, akceptovaniu rozdielov, sebavedomiu i pokore. Ak rodič žiaka aj spoločnosť ako celok svojím aktívnym prístupom nepodporia autoritu a úsilie učiteľa v tejto náročnej činnosti, potom je výsledok nedostačujúci a efektivita nízka. Od synergie učiteľ + rodič + spoločnosť sa odvíja budúcnosť. Ak sa spoločnosť neuberá správnym smerom, ak zlyháva ekonomicky aj mravne, tak toto je jedna z hlavných príčin.
# Zmena prístupu k reformám je rovnako dôležitá ako samotné reformy.
Zaklínadlom zmien v školstve sa stalo slovo reforma. Po vyše tridsiatich rokoch reforiem (takmer každý minister predstavil tú svoju, no ani jeden ju nedokončil) nepriniesla žiadna z nich radikálnu zmenu v kvalite školstva ako celku. Aspekty niektorých sa dokonca prejavujú negatívne a kvalitu zhoršujú. Boli zamerané na tvorbu normatívov, kurikula, obsahových a výkonových štandardov, zavádzanie nových foriem a metód práce, tvorbu učebníc, zapájanie asistentov, špeciálnych pedagógov, psychológov, zlepšovanie vybavenia škôl, využívanie moderných technológií, školenia pedagógov, integráciu a inklúziu... Chvályhodná je napríklad snaha o zmenu vzdelávacích cyklov na 3. Škoda len, že všetky tieto snahy boli len akcie jednotlivých ministrov a tí ďalší ich dôsledne neprehodnocovali ani v nich systematicky nepokračovali. Výsledkom týchto snáh je, že nás neposúvali o krok vpred (aj na chybách sa človek učí), ale skôr znechutení učitelia a frustrácia. Mimochodom, reforma, vzhľadom na dynamicky sa vyvíjajúci svet, by mala byť v školstve permanentným stavom. Zišla by sa stála konferencia učiteľov na Slovensku ako odborné aj laické fórum pod záštitou ministerstva.
# Riešenie problémov zložitého reťazca výchovnovzdelávacieho systému musí vychádzať z posilnenia najslabšieho článku. Tým najslabším, ale zároveň aj najdôležitejším ohnivkom v reťazi školského systému je učiteľ, resp. jeho postavenie v školskom systéme a v spoločnosti (formálne ukotvené zákonmi a predpismi a neformálne ukotvené v povedomí spoločnosti). Učiteľ je zároveň kľúčom ku kvalite výchovnovzdelávacieho systému. Ak má byť školstvo kvalitné, potom učitelia musia byť tí najlepší z najlepších. Automaticky vyvstávajú otázky. Je tomu tak pri výbere študentov pedagogiky? Môže sa kvalitný učiteľ venovať svojmu poslaniu, keď nedokáže zo svojej mzdy pokryť náklady na svoj život a napredovanie vo svojej profesii a nedokáže uživiť svoju rodinu?
Odpovede na tieto otázky sú aj odpoveďami na to, akú budúcnosť budú mať naše deti a my.
Mgr. Ladislav Markovič
