Čo teda urobíme? Vymyslíme si koniec. Chceme vedieť ako sme sa k ceste dostali. Čo teda urobí naša myseľ? Naša myseľ si premietne do reálneho času spomienky, posunie našu predstavivosť na úroveň spomienok a teda podľa toho čo vidíme (spomienky v reálnom čase) si utvoríme zdanlivú minulosť, ktorá je najpravdepodobnejším východiskom, teda najpravdepodobnejšou možnou akciou, ktorá predchádzala reakcii a teda spomienke.
Stalo sa už určite každému z nás, že sme boli s určitým človekom a jeho činy a správanie sme prehliadali kým sme ho poznali osbne, po prípade mali radi, milovali ho. Prečo ale teda po prerušení kontaktov, stykov, kamarátstva sa nám jeho negatívne činy spätne zdajú horšie a jeho pozitívne činy nám viac "chýbajú". Je to len dôsledok toho, že do vtedy sme boli súčasťou, spolutvorcom reality a teda následnej budúcnosti aj my, naša realita sa teda pozmenila, vychádza z určitej spomienky a naše podvedomie si utvára najpravdepdobnejšie ztráviteľnú minulosť.
K akému záveru sme teda prišli ak sen je na krok od reality, realita je vec stotín sekundy a spomienky sú najznesiteľnejšia predstava minulosti? Čo nám bráni nezamýšľať sa nad skutočnosťou exisencie pokiaľ vieme, že myseľ nám ponúka bezhraničné množstvo subrealít? Ako poznáme, že realita nie je posunutá spomienka a nežijeme v najznesiteľnejšej alternatíve minulosti?
Ak to chcete vedieť a možno niečo viac + ste vydržali čítať až sem a dokonca ste to aj pochopili - možno bude aj pokračovanie... ;)
