2. Živá bunka
Táto kapitola vo mne vyvolala rozpaky. Neviem, či autor nevie o niektorých najnovších (a nielen najnovších) mikrobiologických a histologických poznatkoch (o väčšine samozrejme neviem ani ja, ale na to tu máme knižnice, zborníky a internet), alebo ich len jednoducho ignoruje.
Jeho argumentom proti „samovoľnému“ vzniku života je, že „život vzniká len zo života“. Dnes sú však hranice medzi živou a neživou prírodou také nejasné, že by som sa to tvrdiť neodvážil. Nehovorím teraz o takých jednoznačných hraniciach ako je to, že rosomák je živý a žula je neživá. Hovorím o hraniciach na chemickej úrovni, kde aminokyseliny tvorené „neživými“ atómami samé tvoria základ živých štruktúr.
Keďže hranicu medzi „živým“ a „neživým“ nie je možné na sto percent definovať, nie je možné presne definovať ani obdobie vzniku života (nie som si istý, či tú hranicu je vôbec nutné stanoviť, podľa mňa je to len plynulý prechod). Vieme ale experimentálne odskúšať, ako ten život mohol vzniknúť. Autor však tvrdí, že „my (teisti) vieme ako to bolo“. Stačilo by napísať namiesto „vieme“ „predpokladáme“ a už by mi to pripadalo menej sebavedomé a viac pokorné voči zvyšku ľudstva. Prírodná veda uznáva svoje hranice poznania, ale sa ich snaží posúvať.
Ďalej autor tvrdí, že „sily v živých bytostiach smerujú k istým cieľom“. Tu znova narážam na stále sa opakujúcu prekážku. Čo je pre mňa dôsledok týchto tzv. síl, to je pre neho cieľ. Na tom ale asi nič nezmením. Chcem len podotknúť, že fyzikálno-chemické procesy v bunkách, ktoré sú „zodpovedné“ za proces zachovania a šírenia genetickej informácie, ešte nemusia nutne smerovať k nejakému vopred danému cieľu. A podľa mňa ani nesmerujú.
Bunky sa podľa neho učili kopírovať sami seba. Schopnosť učenia by sa dala definovať, ako schopnosť zapamätať si riešenie istých modelových situácií a aplikácia týchto poznatkov v neskorších rovnakých alebo podobných modelových situáciách (viem, dalo by sa na tej definícii ešte popracovať, tu by to však malo stačiť). Z toho vyplýva, že sa učia jedince. Učí sa človek, učí sa šteňa, učí sa skokan, učia sa ale i dážďovky a do istej miery aj jednobunkovce. Kybernetici by možno o tom mohli povedať viac. Bunka ako ju chápe on, teda bunka eukaryotická, sa kopírovať samu seba musela „naučiť“, pretože vznikla (bola vytvorená) ako hotová vec. Vieme však, že už pred ňou existovali (a stále existujú) samokopírovacie nebunkové formy „života“.
V ďalšom sa znova dostávame k nepravdepodobnosti existencie podmienok pre vznik života. Dokonca i v týchto „nastavených“ podmienkach je „až neuveriteľne malá pravdepodobnosť, že život mohol vzniknúť“. Malá pravdepodobnosť však nerovná sa žiadna pravdepodobnosť. Rozširovaním základných životných foriem a nimi upravovaných podmienok sa potom zvyšujú šance prakticky na vznik čohokoľvek živého. Tiež mi nie je celkom jasné, prečo musí byť kombinácia ATCG v DNA umelo vytvoreným kódom? Samozrejme to predpokladá, že aj H2O je umelo vytvorený kód pre vodu a podobne všetko vo vesmíre. Áno, sú to kombinácie prvkov (zložiek, častíc, čohokoľvek), ktoré spolu vytvárajú niečo tretie, ale ako kód sa javia iba nám.
Je zaujímavé tiež autorovo chápanie prírodného výberu. Vraj „prírodný výber umožňuje existovať len systémom, ktoré už fungujú“. Prečo musí prejsť nejaká dokonale vytvorená hotová bunka prírodným výberom? Už ho nepotrebuje. Žiaden organizmus, nebunková forma života, ekosystém, planéta hviezdna sústava či sám vesmír však nikdy neboli a nebudú „hotové“. Ak by tak bolo, vylučovalo by to všetky ďalšie zmeny. Veď na čo aj, keď sú podmienky stále a všetko v podstate dokončené?
Odvážnym tvrdením autora je tiež: „DNA nie je len súbor informácií, ale aj súbor inštrukcií...“ Je „odskúšané časom“, že v mojom tele budú prebiehať chemické procesy zabezpečujúce šírenie génov najlepšie vtedy, ak budem mať hlavu, ruky, nohy, tráviaci trakt atď. To, že sa to takto deje už niekoľko generácií, ešte neznamená, že sa to takto bude diať o tri miliardy rokov. Ak by sa niečo v budúcnosti na tom zmenilo, tak preto, lebo niekto zmenil inštrukcie? Zdá sa, že áno, pretože tie inštrukcie už asi v minulosti ktosi pár krát zmenil. Ale ak stvorím niečo dokonale fungujúce, prečo to meniť?
Samozrejme, kritériom existovania bunky (ako aj čohokoľvek v prírode) je jej účelnosť. Prežívajú a zachovávajú sa účelné modifikácie a i keď sa nám javia niektoré ako vyslovene neúčelné, pri bližšom pohľade tú účelnosť akiste objavíme (okrem pozostatkov niektorých orgánov, ktoré však boli účelné v čase svojho vzniku). Ale v prírode vznikajú aj vyslovene zbytočné, či negatívne mutácie. Tieto máme tendenciu prehliadať, pretože znamenajú pre druh, jednotlivca, či populáciu hendikep a preto aj veľmi rýchlo vymiznú. Sú však v evolučnom procese prítomné.
3. Evolúcia všeobecne
V tejto kapitole sa autor snaží porovnávať kreacionizmus, inteligentný dizajn a klasicky chápanú evolučnú teóriu. Prevažne sa kloní na stranu teórie inteligentného dizajnu a kreacionizmus posúva do roviny akejsi symboliky. Evolúcia (alebo len jednoducho vývoj) je v podaní jeho ID teórie „proces riadený a s cieľom“. To zrejme znamená, že všetko, čo kedy na Zemi žilo, bolo vytvorené s jasným úmyslom a malo viesť k dosiahnutiu akéhosi konečného cieľa. Z predchádzajúcich kapitol je zrejmé, že tým konečným cieľom máme byť my.
Evolúcia však prebieha naďalej a to „v priamom prenose“. Potvrdí to ktorýkoľvek súdny biológ, bez ohľadu na svoj svetonázor. Ak má ale jasný konečný „cieľ“, je dosť možné, že ním nie sme my? Ktorý z množstva pozemských druhov by mal potom viesť k tomuto „cieľu“? Alebo len jednoducho evolúcia nie je vývoj k niečomu konečnému, evolúcia je len jednoducho zmena k niečomu inému, čo má potenciál ďalej sa meniť. Ontogenéza na úrovni jedinca, tak tá cieľ má. To je jasné, ide o vytvorenie hotového jedinca podľa akejsi matrice. Evolúciu však posúvajú práve chyby v týchto genetických matriciach. Chyby sú zodpovedné za zmeny na úrovni populácií (spolu s prírodným a pohlavným výberom).
Vynechajme teraz reakciu na stále sa opakujúcu myšlienku v tejto knižke o tom, ako smerovala evolúcia k človeku. Je tu však ďalšia myšlienka, ktorú už autor načrtol a to hranica medzi „živou“ a „neživou“ hmotou. Ako som už spomenul, mám dojem, že presné hranice ani nedokážeme stanoviť. Existuje množstvo foriem hmoty, ktoré sú prakticky nezaraditeľné do niektorých z týchto dvoch skupín. Sú vlastne čosi ako prechod medzi nimi. Myslím, že je to dosť dobrý dôvod domnievať sa, že z „neživého“ môže „živé“ veselo vzniknúť. Mám však pocit, že pre autora začína „život“ u jednobunkových organizmov (predpokladám eukariotických).
„Život je zápas proti entropii“. Tak toto je jeho ďalšia, mnou však celkom nepochopená myšlienka. Neviem presne, ako to myslel. Viem iba, že ani živé organizmy nefungujú ako prepetum mobile druhého (ale ani prvého) druhu. Taktiež mi celkom nie je jasné, čo myslí pod „inteligentným správaním molekúl v bunkách“. Pripomína mi to výrazy ako „inteligentná plastelína“ alebo „inteligentný prací prášok“.
To, že sa organizmy dokonale prispôsobia podmienkam prostredia, ešte neznamená koniec procesu. Nepôsobí to predsa proti zmenám samotných podmienok (teda, ľudskému druhu sa tie podmienky podarilo trochu prispôsobiť tak, aby sme sa až tak veľmi nemuseli meniť).
V tejto kapitole sa tiež venuje nedostatku „medzičlánkov“. Ale tejto istej téme sa venuje aj v kapitole nasledujúcej.
4. Evolúcia a paleontológia
Paleontológii vyčíta autor „nedostatok“ dôkazov a skamenelín. Mám taký pocit, že vo vedeckých inštitúciách po celom svete môžeme nájsť niekoľko miliónov takýchto dôkazov. Ak sa mu aj to máli, mal by pochopiť, že fosilizácia je proces, ktorý potrebuje vhodné podmienky a tie sa nenájdu len tak na každom kroku. Nedostatok fosílií nevyvracia evolučnú teóriu. Naopak, tie existujúce ju celkom podporujú.
Tiež nevidím dôvod hovoriť o nedostatku tzv. „medzičlánkov“. V prvom rade, tento zaužívaný výraz nie je úplne presný, pretože by sme potom museli hovoriť o medzičlánku medzičlánka atď. až na úroveň populácie. Na druhej strane máme dosť fosílií, ktoré veľmi pekne načrtávajú smerovanie vývoja a pokojne sa na ne dá tento nevhodný výraz aplikovať. Paleontológovia predsa nemôžu objaviť hneď všetky dôkazy. Neskôr by už nemali čo robiť. Ak niečo chýba, treba to hľadať.
Máme tu tiež spomenutý „argument kambrijskej expózie“. Podľa autora sa v kambriu zrazu z ničoho nič „objavili druhy bez príbuzných predkov“. Ak aj by skutočne boli niektoré druhy, ktoré nevieme priradiť k niektorej už existujúcej skupine, treba pátrať po fosíliách, ktoré ich prepojiť dokážu. Tiež nie je „nevysvetliteľný vznik nových genetických informácií“. Pri kopírovaní génov jednoducho nastávajú chyby. Príčinou môžu byť zmeny vonkajších podmienok a rôzne ďalšie vplyvy. Zvyšok už zariadia prírodný a pohlavný výber.
A na koniec, Glenn Rose v štáte Texas, USA. Ide o nález ľudskej stopy v stope dinosaura. Podľa všetkého sa vývoj podľa ID musel zastaviť asi v tomto období, keďže už „cieľ“ celého procesu bol na svete. Ďalej tvrdí, že existujú aj mnohé ďalšie nálezy. Zrazu mu stačí aj tých niekoľko skamenelín. Samozrejme, niekedy je ťažké odlíšiť „skutočný nález“ od falzifikátu a zatiaľ som nečítal seriózny názor geológa či paleontológa na túto senzáciu (asi by som to mal napraviť). Každopádne, doteraz som sa stretol len s názormi niekoľkých nadšencov. Konieckoncov, čo ak sú to stopy „cestovateľov v čase z ďalekej budúcnosti“ alebo „humanoidných mimozemšťanov, ktorí sem prišli za účelom stvorenia človeka“? Nie je to menej pravdepodobné, ako existencia nášho druhu v období kriedy.
Dúfam, že už čoskoro kapitoly: 5. Evolúcia a človek, 6. Evolúcia a človek II.
