Je na čase poznať, čo nám deti samy nepovedia
Keď sa pozrieme na súčasné deti, ktoré sú fascinované gadgetami, často vypúšťame zo zreteľa rodičov, ktorí sa s touto situáciou vyrovnávajú. Rodičia sa s tým nielen zmierili, ale oni samotní sú tiež pohltení veľmi dôležitými „displejovými" záležitosťami. Takýto rodič sedí doma na gauči, v detskom parku na lavičke, v kaviarni či v lietadle ponorený do svojej obrazovky a zbytočne mrhá časom, ktorý by mohol stráviť kontaktom s dieťaťom.
V technologickej ére je rodičovská pozornosť menej srdečná, menej úprimná, letmá. Stáva sa povinnosťou, mení sa na „protokol vzájomného vzťahu", ktorý pomáha udržovať odstup, miesto toho, aby patrične zbližoval.
Výsledkom je to, že počítače deťom nahrádzajú rodičov. Generácia, ktorá si stihne zvyknúť na gadgety, stratí kontakt s generáciou, ktorá na nich nevyrástla. A vy viete, že vôbec nie som proti tomu. Vlastne je to dobre.
Sieť vás volá
Čo môžu dnešní rodičia dať svojim deťom okrem základných návykov a postojov? Pokiaľ sa ponoríme hlbšie, stále viac odhaľujeme, že sa „rodičia" vôbec nezaoberali vnútorným kontaktom, nezaujímali sa o základnú vrstvu vzťahov, ktorá vyvoláva súcit a empatiu a formuje naozajstné vzájomné porozumenie. Naoko sa rodičia zdajú byť blízko, ale niekedy sú ich srdcia veľmi vzdialené.
A je to prirodzené, pretože sa ponárame do čoraz väčšieho egoizmu - do seba. Nemáme dosť citu pre dieťa, ani pre seba navzájom. Láska je v súčasnom svete len dočasná tolerancia za obmedzených podmienok.
Ale prečo byť pokrytcami? Dospeli sme k tomu, že je lepšie sa k deťom nepútať - dokonca ani nie „ako naoko". Stále častejšie vidíme, že ich nevieme zaujať, nie sme schopní precítiť, čím žijú. Môžeme len regulovať ich harmonogram a zaistiť, aby sa čas od času „vynorili" naspäť do nášho sveta.
Musíme však čestne priznať, že ich náš svet príliš nezaujíma. V skutočnosti sa už „presunuli" do reality, ktorá je na strane displejov. Už si tam zvykli na všetko - na zábavu, učenie, nakupovanie, komunikáciu. A my ich odtiaľ nedokážeme vrátiť naspäť - a keď, tak len násilím.
To najlepšie čo môžeme urobiť, je starostlivosť o ich sieťové prostredie, vyčistiť ho od negatívneho, naplniť ho rozvíjajúcim obsahom s dôrazom na spoločenský charakter, reciprocitu, interakciu. Vzhľadom k tomu, že sa už usídlili v Sieti, je nutné v nej urobiť generálnu opravu, aby mohli rásť pohodlne a bezpečne.
Mimochodom, táto práca pomôže nielen im - umožní i nám samotným, aby sme ich lepšie pochopili. A tu na nás čakajú prekvapenia.
Počúvajme budúcnosť
Keď upraceme „Augiášov chliev", ktorý vytvorila naša generácia, zistíme, že mládež, ktorá sa od kolísky živí „virtuálnou" zmesou, je zvyknutá na „interface“ a nepredstavuje si „staroveký" svet spred dvadsiatich rokov, je úplne správna.
Veď sa nevyvíjame len tak, ale z nejakého dôvodu. Vedie nás príroda. Bola to ona, ktorá do nás vložila nové túžby a viedla človeka k oknu s tekutými kryštálmi: aj keby sa zdalo byť malé, ľahko zatienilo vonkajší svet. Všetko je zákonité - v prírode sa nevyskytujú žiadne náhody. Ani ju nie je za čo kritizovať. Proste sa vezieme vlakom zo stanice do stanice a zatiaľ sme nedorazili na miesto učenia. Dokonca ani nevieme ako sa nazýva.
A teraz sa pred našimi očami objavuje niečo úžasné: mladá generácia si uvedomuje možnosť vybudovať si svet pre seba. Celý svet. Svoj svet. Deti XXI. storočia nepotrebujú rieky a lúky, more a hory, mestá - mraveniská. Nachádzajú sa v prechodnom štádiu.
Prvý krát stráca svoju moc tradičný svet, ktorý nám bol vnútený živočíšnym telom. A netreba toho ľutovať - nech sa to stane minulosťou. Tento proces je nenávratný. Keď budeme klásť odpor, zostaneme „dinosaurami".
Namiesto toho je potrebné plávať s prírodou, rozumieť jej, vážiť si jej darov. Vzatím starého nám vývoj zároveň poskytuje možnosť k vytváraniu novej reality a možnosť v nej existovať. Je pravda, že sa nám zdá neskutočná, ešte sme si na niečo také nezvykli, ale nová realita vo svojej podstate oslobodzuje, otvára obzory, otvára ľudstvu novú éru - éru ducha.
A je samozrejmé, že je k tomu dnešné dieťa podvedome priťahované, pohybuje sa smerom k budúcnosti. Vnútorne je k tomu pripravené. Jeho prvé plaché pokusy „testovanie chuti", postupne prerastá do novej kvality. Dieťa sa proste nehrá len vo svojich gadgetoch - pohráva sa s vlastnými vlastnosťami, mení samo seba a nachádza súlad s okolitou realitou, ktorá sa mu otvára. Jadrom veci pre neho nie je pokročilá grafika ani realizmus VR- simulátorov, ale úžasná, bezodná možnosť si vytvárať nový svet a samého seba v ňom.
Teraz vidíme len okraj toho viacrozmerného obrazu, prvú prechodnú etapu „výstavby", ktorá je svojím spôsobom detinská a primitívna. Pokiaľ sa však zadívame dopredu, uvidíme koncept prírody, ktorá nás vedie k vnútorným zmenám, ku kvalitatívne novej interakcii, k vnímaniu skutočnosti, ktorá nie je obmedzená „fyzikou" egoizmu. Uvidíme úplne iný svet, ktorý nie je nakreslený v pixeloch, ale je skutočný, duchovný, všeobecne ľudský, integrálny.
Aby sme do neho vstúpili, nepotrebujeme superpočítače. Stačí, aby sme preprogramovali sami seba. Nie je to už úlohou jednotlivcov, ale spoločnosti, dozretej časti ľudstva, tých, ktorí na staniciach nezaťahujú záchrannú brzdu a nesnažia sa zastaviť vlak. Vlak sa nezastaví, len budú všetci trpieť z jeho nárazu. Radšej prestaňme podceňovať našich malých „spolupracovníkov" a poďme pochopiť, čo zosobňujú a kam smerujú. Pomôžeme tým im aj sebe.
