Dnes to už nikoho neprekvapuje. Už sme pochopili, že naše telo sa skladá z náhradných dielov, ktoré môžeme nahradiť, ak sú k dispozícii potrebné technológie. Srdce, ktoré je v skutočnosti čerpadlo, nie je výnimkou.
Relatívne nedávno v 60. rokoch minulého storočia, si ľudia nevedeli predstaviť, ako by sa dalo žiť s cudzím srdcom. Srdce sa zdalo byť ako posvätný, nenahraditeľný orgán, niečo viac ako ostatné.
Je čas sa rozlúčiť so zvyškami ilúzií. V ľudskom tele nie je nič nezameniteľného. Vytlačiť je možné všetko. Časom sa lekárske vyšetrenie zmení na automatizovanú „technickú kontrolu“ biomechanizmu po určitom „výkone". Svoje telo budeme vnímať ako stroj, nič viac. To nás však neuspokojí.
Veda stále viac odhaľuje hranicu, za ktorú nie je možné vstúpiť tradičnými metódami. Môžeme vytvoriť funkčné srdce, kompletne opraviť naše telo, ale človeka v ňom nenájdeme. V skutočnosti hľadáme sami seba, svoju vlastnú ešte nezrealizovanú podstatu. To tiež nie je zlé. Nakoniec pochopíme, kde je naša možnosť skutočného prelomu nahor.
Dnes ešte stále meníme nástroje: namiesto umelých a transplantovaných orgánov budeme mať orgány z našich vlastných tkanív, ktoré budú ideálne zodpovedať nášmu telu a nebudú vyvolávať odmietavú reakciu. Podobne ako kladivo, skrutkovač a kliešte boli príčinou vzniku ich silnejších a presnejších analógií, ako mechanický aritmometer ustúpil kalkulačke a tá počítaču.
Ale zajtra sa zamyslíme: čo vlastne znamená byť človekom? Aká je podstata človeka - oddelená od tela, bez spojenia s ním? Veď všetky naše túžby a potreby - fyzické i sociálne - sú dané genetikou a psychológiou, teda dedičné. Všetko môže byť odpojené, pripojené, vymenené. Ale človek nemôže byť len komplikovaným mechanizmom?!
Odpoveď na otázku kto vlastne sme, nájdeme, až keď sa obrátime na vedu - kabala. V nej sú všetky naše vlastnosti a túžby už dlho „roztriedené na patričné miesta": jedlo, sex, rodina, peniaze, česť, sláva, vedomosti. Všetky podliehajú výpočtu, a sú predvídateľné. Existuje len jedna „iskra" z vyššieho stupňa vývoja, naozaj nehmotné abstrahovanie od vlastností tela. Túžba, ktorá vedie k tomu, čo je v kabale nazývané „Človek", „Adam". Vôbec sa „neodieva" do nášho smrteľného obalu a nemá k nemu ani ten najmenší vzťah. Je to úplne iný svet. Aby sme s ním nadviazali spojenie, potrebujeme naozaj zvláštny impulz, zárodok kvalitatívne novej úrovne. A nemôžeš ho ničím nahradiť. Tu sú lekári bezmocní. Pravý Človek nežije v tele ani telom, ale vyššie - v jednote a harmónii všetkých ľudí a celej Prírody. Aby sme sa pozdvihli na túto úroveň, musíme vytvoriť „duchovnú tlačiareň", ktorá nám vytlačí nový orgán, dá nám nové vnímanie. Nebude to už srdce založené na bunkách nášho tela, ale niečo nové, to, čo všetko zmení. Z úrovne mechanizmu sa pozdvihneme na úroveň, ktorá ho riadi.
Podstata tejto úrovne spočíva vo vzájomných vzťahoch, v integrite. Pôsobia na ňu aj iné zákony, ktoré môžu a mali by byť tiež študované. Neexistujú tam vo forme proteínovej hmoty, ale nachádzame sa v prúde, v procese, ktorý nemá konca. Koniec koncov nezostane to, čo je v nás, ale to, čo je medzi nami.
Tam sme skutočne slobodní, neobmedzení našimi túžbami, ovládame ich.
A koncept „srdca" tam prijíma inú podobu. Je ho tiež možné „vytlačiť" podľa vzorov Prírody, pripodobniť ho k nej. Avšak to už bude úplne iná „tlač" - odtlačok dokonalosti a večnosti v Človeku.
