Tento priestor je obyčajne vytvorený v postoji k deťom. Spoločná starosť a dôležitosť, ktoré im pár prisudzuje, pár spája. Zdanlivo sa jedná o vonkajšie faktory, nie naše, ale patria k nám. Ak nemáte deti, je oveľa zložitejšie medzi sebou nájsť spoločné spájajúce body. Musíme hľadať veci, na ktorých sa zhodneme, porozumenie, niečo, čo máme spoločné; kde sa zhodneme, vzájomne sa chápeme a spojíme sa, hoci sme na začiatku mali rozličné názory. K týmto úvahám sme si však už natoľko privykli, že už nemôžeme bez nich byť. A dokonca aj keby sme mohli napraviť rozdiely medzi nami, nechceli by sme. Cítime, že všetky tieto rozpory sú príležitosťou k zvláštnemu spojeniu. Dokonca už chápeme, že bez nich by ho nebolo.
Všetky tie „nepríjemnosti" nám pomáhajú spojiť sa. Práve vďaka tomu, že robím ústupky a môj partner robí ústupky, medzi nami cítime spojenie. Bez vzájomných ústupkov by spojenie nebolo. Ak by sme sa od začiatku na všetkom zhodli, necítili by sme kontakt. Bolo by to, ako by sme boli jedna a tá istá vec. Keď robíme ústupky, neanulujeme naše ego, ale skôr nad ním staviame spojenie, ako je povedané „láska prekryje všetky hriechy". Toto silné spojenie a vnútorný kontrast sa medzi nami zachová, ale nad ním, láska rastie ďaleko vyššie.
„Zdieľaný priestor" je naše dvojité spoločné ego, pretože vďaka tomu, nás spája silnejšie a dovolí nám spojenie medzi nami cítiť. O tento „zdieľaný priestor" sa musíme neustále starať, vyvolávať ho a snažiť sa ho rozšíriť s ohľadom na rôzne druhy spojenia od fyzických k duchovným.
