Víťazstvo talibanu v súvislostiach

Písmo: A- | A+

Na rozdiel od Vietnamu, Američania Afganistan opustili bez bojov a protivojnových kampaní. História sa zopakovala rýchlosťou blesku, a to je pre nás ponaučenie do budúcnosti.

Americký exodus z Kábulu bol akýmsi „pokračovaním“ pre nové generácie, ktoré nezažili podobný exodus zo Saigonu v roku 1975. Vtedy bola Amerika „v rozkvete“ ̶ dnes stráca svoj niekdajší vplyv. Odkiaľ teda pochádza táto podobnosť zápletiek a okolností?

V podstate, takto vlastne končí každá americká vojna. Majú iného „koníčka“ ̶ zarábanie peňazí. V krajine zlatého teľaťa je všetko viazané na kapitál. Ale vojenské víťazstvo si vyžaduje niečo viac ̶ cieľ, ducha a jednotu. Presne to, čím sa Amerika pochváliť nemôže.

Stala sa „taviacim kotlíkom“ pre mnohé národy, ale nespojila ich, len ich stmelila pozlátenými ideálmi. Aj napriek okázalému vlastenectvu sa tu ľudia necítia ako jeden národ so spoločným osudom, spoločnou minulosťou a spoločnou budúcnosťou. A keď nie je národ, vojnu vedú peniaze, nie ľudia. A preto nezávislé „vojenské výlety“ Američanov, napriek ich deklarovaným cieľom, nakoniec zanechávajú za sebou prázdnotu vyčerpaného bankového konta.

Inak to ani nemôže byť. Koniec koncov, toto nie je ich zem, nie je to ich vlasť, nie je to ich boj. Nemôžu večne strážiť to, čo im v skutočnosti nepatrí. Všetky vojny USA sa viedli na cudzom území bez toho, aby bolo treba brániť ich nezávislosť alebo samotnú existenciu. A s cudzím je to predsa len jednoduchšie: ak chcete, môžete si ho vziať, ak chcete, môžete ho opustiť.

O to viac, keď ide o boj s partizánskymi formáciami, proti ktorým západná stála armáda zmôže len málo. Koniec koncov, je rovnako ťažkopádna a neobratná ako sama Amerika. Partizáni dobre vedia, za čo bojujú ̶ ale vojaci? V podstate len iní povstalci môžu skutočne bojovať proti povstalcom...

Preto som útek z Afganistanu nevnímal s ľútosťou, ale s pochopením: história sa opakuje, pretože taká je ľudská prirodzenosť.

Zahraničné neúspechy Ameriky sú spôsobené nedostatkom skutočnej ideológie ̶ ideológie, ktorá by si získala srdcia. Žiadne jasné ciele ̶ len krásne slová. Žiadne sľubné nádeje ̶ len prázdne sľuby. Neexistuje žiadna niť, ktorá by spájala peniaze a vojenskú silu s národnou víziou budúcnosti, ku ktorej sa oplatí pádlovať, do ktorej by človek chcel vstúpiť. Naopak, pokusy vymyslieť nefinančnú ideológiu nepadajú v americkom teréne na úrodnú pôdu...

Pokiaľ ide o reči o vývoze a budovaní demokracie, sú neopodstatnené, aj keby sme ignorovali absolútnu nepripravenosť iných krajín a národov na takéto experimenty. Napokon, ani v Spojených štátoch nie je skutočná demokracia. Je síce formálne vyhlásená, ale jej duch sa nad „Novým svetom“ nevznáša. Tam je jednoducho prijaté: neobmedzovať sa, ale nechať jeden druhého na pokoji: „Toto je moje, toto je tvoje.“

Americké zákony sú určené predovšetkým na ochranu osobného vlastníctva a osobnej nedotknuteľnosti. Ale čo to má spoločné s demokraciou? Nie, je to len ochrana jednotlivca pred vonkajšími zásahmi. Rozumie sa, že čiastočná ochrana. Ako som už povedal, americké zásady sú posvätné, ale len keď ide o veľké peniaze, Teľa odpúšťa všetky hriechy.

V dôsledku toho sa Afganistan pripojil k islamistickému pásu, ktorý sa tiahne na západe až po Maroko a „presahuje“ juh Indonézie. O čom to svedčí? V prvom rade je to slabosť popredných svetových hráčov, či už ide o Ameriku, Veľkú Britániu, Francúzsko, Rusko alebo Nemecko. Nemajú žiadnu víziu budúcnosti, jasnú a príťažlivú predstavu o zajtrajšku. Po strate kurzu sa beznádejne zmietajú v globálnej kríze, ktorá sa prejavuje rôznymi spôsobmi, ale oslabuje všetkých. A najmä silných. Tento proces ešte iste uvidíme na vlastné oči.

Tak to v histórii vždy býva: vzostupy a pády, vzostupy a pády. V súčasnosti začínajú postupne najbohatšie krajiny sveta z historickej scény odchádzať. Niektoré sa už dávno stiahli do ústrania, iné zažívajú obrat trendu, či už zjavný alebo skrytý. Ani Čína nie je výnimkou. Svet vstúpil do éry neoliberálneho súmraku, ktorý nakoniec zachváti všetky regióny: Južnú Ameriku, Áziu atď.

Samozrejme, táto situácia môže vyvolať vojny, prinajmenšom tie lokálne a regionálne. Na druhej strane si možno strany uvedomia, že v takýchto bojoch nebude víťaza a nikto z nich nebude mať dlhodobý prospech.

Preteky v zbrojení však pokračujú a vždy existuje nebezpečenstvo, že tento sud s pušným prachom vybuchne...

Aj Izrael čelí v blízkej budúcnosti priamej hrozbe. Už teraz vidíme: na nikoho iného sa nemôže spoľahnúť. Amerika mu už nie je oporou. Najmä nie Amerika v Bidenovom štýle. Nie je pre nás, nemá žiadnych priateľov a s Izraelom nemá spoločnú cestu. Jedného dňa Izrael predá takmer za nič a titulky budú hlásať „pád Jeruzalema“.

Pokiaľ ide o večnú konfrontáciu medzi islamskými sunnitmi a šiítmi, nemala by nás zavádzať. Jedni aj druhí s radosťou zničia židovský štát, keď dostanú príležitosť. Celý islamský svet považuje Izrael za cudzie, nepriateľské teleso vo svojom strede. Takže ho v budúcnosti čakajú útoky a konflikty buď úplne bezdôvodne, alebo z falošných dôvodov.

V tejto súvislosti, hoci sa nám afganskí islamisti zdajú primitívni, nemali by sme ich vôbec odpisovať. Majú za sebou vlastnú tisícročnú históriu, vlastné starobylé korene, a v niektorých ohľadoch sú prezieravejší ako arabské obyvateľstvo okolo. V konečnom dôsledku môžu byť pre niektorých veľmi silnými partnermi, pre iných veľmi silnými nepriateľmi.

A tu je vhodný čas zamyslieť sa nad tým, ako by sme mali postupovať my, ľud Izraela. Známy poriadok sveta sa rozpadáva. Známe obrysy reality sa nám rozmazávajú pred očami. Ak máme priateľov, sú slabí. A bez podpory to neustojíme. Budú plynúť roky, budú sa formovať trendy a my sa ocitneme sami proti svetu, ktorý je zmietaný rozpormi, a ktorý nás z celej duše neznáša.

Prečo? Pretože všetky cesty vždy viedli k nám, k židovskému národu. Bez ohľadu na to, čo sa stane, je vnímaný ako hlavný vinník, hlavný páchateľ, hlavný zloduch. Sme prekliati od chvíle, keď sme ľudstvu

ohlásili jednotu vesmíru, od chvíle, keď sme ju prevzali ako základ od Abraháma. Urobila z nás "cudzie teleso", cudzí prvok, nevítaného hosťa na Zemi.

Tento hosť má možno pravdu, ale jeho posolstvo je pre ľudský egoizmus neprijateľné. A čo je najhoršie, Izrael sám opustil svoje korene, opovrhol záväzkami a vzájomnosťou, namiesto skutočných činov, namiesto zbližovania sŕdc, zostali len krásne slová o „láske k blížnemu“ a tradícii. V dôsledku toho trpí celý svet, zatiaľ čo jednota, ktorú potrebuje ako vzduch, je ukrytá kdesi na dne židovských dejín, pod vrstvami exilu a prenasledovania.

V takejto situácii vo svete sa teda nachádzame. A preto sme v tom pomaly, ale neúprosne sami. Nie je to ničia machinácia, je to legitímna reakcia na našu nečinnosť, na naše zlyhanie v plnení nášho kedysi vytýčeného cieľa. Nie je prirodzené obviňovať niekoho, kto je schopný pomôcť všetkým, ale pomáha len sebe?

Veľmi dúfam, že sa izraelský ľud prebudí ešte pred novým šoa. Ostatne, ostatné národy nechápu ich úlohu, ale nejasne alebo jasne cítia, že sú na vine. V určitom okamihu medzi nimi nenájdeme priateľov, všetci sa nám otočia chrbtom. A vtedy si uvedomíme: skutočná pomoc spočíva v zastrešujúcej myšlienke, ktorú naši predkovia kedysi prijali na vrchu Sinaj, a ešte hlbšie ̶ v jedinej prírode, ktorá ľudský rod zrodila a rozvíja ho k pravej jednote. Zárodky budúcnosti sú v nás zakorenené už svojou podstatou.

Avšak chápať to až pod čepeľou vytaseného meča je malá zásluha. Už teraz by sme sa mali usilovať o vnútornú jednotu, aby sme svetu ukázali dobrý príklad, dobrú cestu k zmiereniu. Takto sa nepozvaný hosť stane vítaným a milým, nájde si svoje miesto medzi národmi a konečne využije svoj potenciál.

Inak sa stane to, čo sa stalo viac ako raz, a viac ako dvakrát. História našich porážok vo vojne proti sebectvu je oveľa staršia ako história amerických porážok. Nevieme, koľko času nám zostáva. Prepad do všeobecnej nenávisti by mohol byť bleskový.

Skryť Zatvoriť reklamu