Človek sa považuje za závislého od hier, ak im venuje čoraz viac a viac času „do takej miery, že hry majú prednosť pred ostatnými záujmami jeho života." Čo je základom skutočnosti, že sa človek primkne k hre natoľko, že sa stáva jeho životom?
A čo náš svet?
Tiež je to hra. Pretože nie je nič iného, človek nahradzuje jedno druhým. Pričom hra, do ktorej vstupuje, sa mu podriaďuje, nachádza sa v nej, dostáva od nej spätnú väzbu, má na neho vplyv. Je to pre neho spojenie udalostí a vzájomných vzťahov, ku ktorým má on najbližšie. Aktívne sa v hre účastní! Ľudia na hry utrácajú veľa peňazí a sú v nich pripravení žiť.
Myslíte si, že je to ochorenie?
Môj názor je, že akákoľvek záľuba, pokiaľ sa neodkláňa od cieľa stvorenia, môže mať svoj priestor vo svojom voľnom čase. Avšak, ak mu zaberie viac času – už je to choroba.
Či je možné túto chorobu prekonať? To si nemyslím, že by ju niekto odmietol prekonať dobrovoľne, pretože nahradenie rozprávkového sveta reálnym – je rovnako, ako si ukradnúť život. Pre neho je život - hra. V skutočnosti, to nie je hra, ale jeho život! Ale veď náš život – je tiež len hlúpa hra. Celú dobu hovoríme iba o jednej veci: to všetko sa pre človeka stane detskými hrami len vtedy, keď sa pozdvihne k skutočnému zmyslu jeho života. Všetko prestáva existovať samostatne, pretože vyhliadky pre odhalenie pravého sveta, na odhalenie večnosti a dokonalosti zatienia všetky hry, všetko, čo dnes má.
Možno existujú hry preto, aby človeka k tomu postrčily?
Nepostrčia, len jednoducho spríjemnia čas, pokiaľ si ľudstvo ešte neuvedomilo, v akom beznádejnom, konečnom stave sa nachádza. A kedy príde ten čas, to závisí na dvoch faktoroch: Keď bude utrpenie ľudstva veľmi veľké a keď sa k nemu budú môcť priblížiť kabalisti a vysvetliť, o čo ide.
