Paradoxne, povojnové obdobie (a mám na mysli druhú svetovú vojnu, ktorá sa začala dva roky po Coubertinovej smrti) prinieslo pravý opak ideálov, ktorými barón nadchol svojich súčasníkov. Zneužívanie olympijských hier na úzke politické ciele sa v novodobej histórii ľudstva stalo bežnou praxou. Spomeňme Melbourne 1956, Montreal 1976, bojkot moskovských hier v roku 1980 väčšinou západného sveta kvôli sovietskej invázii do Afganistanu, alebo socialistickú „trucolympiádu“ o štyri roky neskôr (samozrejme, Mníchov 1972 je osobitnou smutnou kapitolou tohto zoznamu). Ak nás história niečomu učí, tak tomu, aby sme sa snažili neopakovať chyby minulosti.Politiku a šport neslobodno miešať dohromady, športovci – bieli, čierni, mulati, indiáni, aziati, socialistickí, kapitalistickí, Afričania, Európania, Američania – si nezaslúžia, aby boli zaťahovaní do politických hier. Mám rád šport a dobre viem, ako tvrdo športovci trénujú, koľko odriekania, potu a úsilia ich stojí pripraviť sa na vrcholové podujatia. A ako veľmi sa tešia na konfrontáciu s tými najlepšími súpermi. Akým právom ich chceme ochudobniť o toto potešenie? Akým právom chceme ochudobniť seba o potešenie môcť byť pri tom? Už sme zabudli, ako sme v roku 1984 dychtili po informáciách z Rádia Laxenburg či Slobodnej Európy, ktože to zvíťazil v Los Angeles v šprinte na 100 metrov a v akom čase?!Mne nemusí nikto vysvetľovať dôležitosť ľudských práv. Ich dodržiavanie je kľúčovým pilierom demokracie a ich ochrana si zasluhuje maximálnu pozornosť. Ale nesúhlasím s tým, aby sme svoje postoje k miere ich rešpektovania inými krajinami spájali s demonštratívnymi politickými gestami účasti či neúčasti na Olympiáde. Nikto predsa nebude posudzovať olympijské hry alebo ich otvárací ceremoniál podľa toho, koľko bude na tribúnach prezidentov, premiérov alebo ministrov zahraničných vecí (mimochodom, koľkí z tých, ktorí účasť deklaratívne odmietli, boli aj naozaj pozvaní?). Prečo chceme z toho robiť nasilu kauzu? Na otvárací ceremoniál olympiády do Soči idem preto, lebo chcem prejaviť podporu slovenskému športu a slovenským olympionikom. Oni budú v Soči reprezentovať tento štát, a ja ich chcem – tiež ako reprezentant tohto štátu – povzbudiť. Ak politici cítia potrebu odkázať niečo inému politikovi či štátnikovi, nepotrebujú na to vysielať dymové signály. Majú legitímne kanály, spôsoby a fóra. Prázdne stoličky na olympijskej tribúne čiernomorského letoviska nič neriešia. Prepáčte, ak v tomto geste naozaj nevidím zmysel.
Chudák de Coubertin
Keby sa Pierre de Frédy, barón Coubertin preniesol o osem desaťročí do budúcnosti, ozaj by sa nestihol čudovať kam sa podeli jeho ideály. A nielen preto, že vo svojej ére uprednostňoval amatérsky šport na úkor toho profesionálneho, ale aj preto, že olympijské hry v jeho ponímaní mali ambíciu šíriť porozumenie medzi národmi, medzi kultúrami, a napomáhať tak redukovať riziko prepuknutia vojnových konfliktov. Športové zápolenie ako alternatíva súboja so zbraňou v ruke. Odtiaľ aj okrídlená parafráza jeho výroku „Nie je dôležité vyhrať, ale zúčastniť sa“. (Celý výrok znie: L'important dans la vie ce n'est point le triomphe, mais le combat, l'essentiel ce n'est pas d'avoir vaincu mais de s'tre bien battu. Dôležité v živote nie je víťazstvo, ale úsilie, podstatné nie je zvíťaziť, ale statočne bojovať.).
