Absolútne nepripravených nás zastihli udalosti na Kryme a na Ukrajine, zaskočili nás obludnosti extrémistov v Iraku a Sýrii, trápime sa s Gréckom, váhame, čo si počať s desaťtisícami utečencov z Afriky. Kým v minulosti nás udalosti postavili v danom čase zväčša pred riešenie jednej krízy, maximálne dvoch, teraz žonglujeme vo vzduchu s piatimi - šiestimi horúcimi zemiakmi. A – ako to už býva – priamo úmerne s pribúdajúcimi problémami rastie aj nervozita, čo sa odráža nielen v horlivosti diskusií za rokovacími stolmi v Bruseli, Ženeve, New Yorku a inde, ale aj v nastavení bežných ľudí. Skutočne si nepamätám, že by sa verejná mienka niekedy v minulosti tak rýchlo, s takými vášňami a tak rezolútne dokázala rozdeliť na dva vzájomne protichodné póly, ako to bolo a je pri Ukrajine alebo pri téme migrantov. Za a proti. Za Rusov, za Ukrajincov. Za utečencov, proti utečencom.
Faktom je, že s obrovskou vlnou migrantov do Európy si nevieme rady. Návrh na kvótové prerozdeľovanie migrantov medzi jednotlivé štáty EÚ nie je liekom na choroby Afriky, pred ktorými títo migranti utekajú. Je len náplasťou, flajstrom, pod ktorým bude pokožka – bez lekárskeho zásahu – odumierať. Rany nemožno liečiť tak, že zachránite zopár zdravých buniek (ktoré sa chcú uchytiť inde na tele) a postihnutú končatinu zanecháte napospas osudu. Problém je potrebné riešiť tam, kde vzniká: lokalizáciou poškodenia, aplikáciou liečiva, novým epitelom. Inými slovami: migráciu musíme pomôcť zastaviť v krajinách, kde sa rodí: poskytnutím finančnej, materiálnej, lekárskej a inej humanitárnej pomoci v Sýrii či Jemene; ochranou národnostných a náboženských menšín v Líbyi či Iraku; nátlakom na vlády Eritrey či Južného Sudánu; zapojením Africkej únie a ďalších regionálnych združení a organizácií do úsilia o zastavenie masívneho exodu; osvetovými kampaňami a ďalšími nástrojmi, ktoré má medzinárodné spoločenstvo k dispozícii. Jedným z nich je myšlienka zriadiť záchytný utečenecký tábor na africkej pôde, v niektorom zo štátov, v ktorých nezúri vnútorný konflikt (napríklad v Nigeri), kde by sa nielen filtrovali azylanti od ekonomických migrantov, ale kde by utečenci dostávali aj neskreslené a reálne informácie o svojich vyhliadkach.
Európa nemôže vyriešiť všetky problémy sveta. A nemôže sa stať ani „zemou zasľúbenou“ tak ako kedysi Amerika. Na Starom kontinente je miesta málo a tenzií priveľa. To ale neznamená, že sa máme mlčky pozerať ako inde ľudia umierajú. Len naše reakcie by mali byť uvážlivé a s ohľadom na trvalú udržateľnosť. Aby nás ten vír nestrhol niekam, odkiaľ už nebudeme vedieť nájsť cestu naspäť.
