Slovensko má za sebou dôležité a zodpovedné rozhodnutie. Poslanci parlamentu schválili vznik Európskeho stabilizačného mechanizmu - teda akýsi európsky variant Medzinárodného menového fondu alebo povedané jednoducho, sadu krízových postupov, vďaka ktorým eurozóna promptnejšie zareaguje na prípadné budúce krízy.
Som jednoznačným zástancom otvorenej debaty a vecných - akokoľvek kritických - argumentov. Počas tejto rozpravy ma však prekvapilo nepochopenie až vulgarizácia "všetkého európskeho" niektorými rečníkmi. Diktát pánov z Bruselu, prirovnanie k pozývaciemu listu Brežnevovi a k Mníchovskej dohode či degradácia únijných rokovaní na konzumáciu chlebíčkov - to sú len niektoré rétorické príklady, ktoré toto nepochopenie ilustrujú. Poviem aj prečo.
Európsky stabilizačný mechanizmus nám nikto nevnútil. Vznikal v diskusii 17-člennej eurozóny a jeho výsledná podoba - mimochodom, kopírujúca praxou overené postupy MMF - sa nastavila s vedomím i s pozmeňujúcimi návrhmi Slovenska. Možno sa to niekomu nepáči, ale eurozóna potrebuje vlastný krízový nástroj a vnímať ho výlučne cez finančný príspevok je príliš úzka optika. Koniec-koncov, členské platíme aj do MMF a ten pomáha dokonca ekonomikám, ktoré nie sú - v porovnaní s tými európskymi - s nami tak veľmi previazané.
Pýtam sa, ako by nám pomohlo, keby jediná stratégia eurozóny spočívala v živelných bankrotoch štátov alebo bánk?! Vari si naozaj myslíme, že chaotický pád Grécka, Írska, Portugalska či španielskeho bankovníctva by slovenská ekonomika prežila bez ujmy?!
Slovensko vyprodukuje 5-krát viac, než dokáže spotrebovať. 87 percent nášho HDP končí na zahraničných trhoch, prevažne na trhoch Európskej únie. 76 percent verejných investícií u nás spolufinancujú eurofondy a nejde pritom o anonymné peniaze. Sú to peniaze konkrétnych holandských či nemeckých daňových poplatníkov. Ak už pre nič iné, tak aspoň pre tieto fakty - čisto pragmaticky - by sme sa nemali tváriť ako sólový hráč, ktorému zvyšok tímu kazí hru.
Počas parlamentnej debaty zaznela aj kritika, že Slovensko schvaľuje ESM v čase, keď sa ocitlo na politickej periférii, pretože nesedí v tzv. Berlínskom klube o budúcnosti Európy. Aj v tomto prípade však ide o nepochopenie a neopodstatnenú hystériu.
V prvom rade stojí za zamyslenie, kto a prečo to vlastne nedostal pozvánku?! Predošlé dva roky - a to treba pomenovať priamo - oslabili reputáciu Slovenska ako predvídateľného, pro-európskeho partnera. Preto je prekvapujúce, keď sa niektorí čudujú, že chýbame pri neformálnej debate o hlbšej integrácii. Nebudem ale účelovo preceňovať význam Berlínskeho klubu. Samotní účastníci hovoria o - citujem - osobných názoroch a tí, ktorí poznajú chod únie, veľmi dobre vedia, že akékoľvek rozhodnutie musí byť rozdiskutované a schválené na celoeurópskom fóre. Opäť platí, že v Európskej únii sa nediktuje.
Aj preto, už všeobecnejšie, dodám - nebojme sa brainstormingu o EÚ a nedémonizujme a priori akúkoľvek myšlienku len preto, že nepochádza zo Slovenska, ale z "Bruselu". Veďme o všetkom, čo reálne leží na stole, vecnú, férovú diskusiu. A najmä nevyvolávajme falošné presvedčenie, že byť pro-európskym dnes znamená byť proti-slovenským. Naopak, Slovensko je Európska únia a sotva môžeme konať v náš prospech otočení chrbtom k Európe.
