V pretlaku informácií sme sa naučili rozumieť veciam dvojrozmerne, plošne. Všetci moslimovia sú teroristi. Všetci sunniti ničia pamiatky. Všetko ruské je zavrhnutiahodné. Ukrajinci sú banderovci. NATO nechceme. Ebola sa nás netýka. A tak ďalej.
Aby ste rozumeli: chápem, že vo víre bežných každodenných problémov je zahraničná politika a veci s ňou súvisiace u mnohých až na ikstom mieste. A svojím spôsobom sú pre mňa povrchné hodnotenia prijateľnejšie než kadejaké „zemoveké“ fantazmagórie - aspoň sa s nimi dá polemizovať, viesť diskusia, na rozdiel od prívržencov ideí o celosvetovom sprisahaní. No čierno-biele videnie sveta je tiež nedobré, ak nechcem povedať rovno nebezpečné. Touto optikou totiž riskujeme skreslenie reality, zdeformovaný odraz sveta okolo nás. Filtrujeme ňou fakty.
Tak napríklad tézu všetci teroristi sú moslimovia vyvracia fakt, že Breivik, sektári z Óm Šinrikjó, gang Baader-Meinhof, katolícka IRA, ETA a ďalší a ďalší teroristi z blízkej aj dávnej minulosti neboli moslimami. A naopak, milióny mierumilovných moslimov po celom svete sa v ozvene útokov v Paríži a Kodani nahlas vyznali zo svojho odporu k násiliu (za všetkých hovorí príklad moslimského starostu Rotterdamu Ahmeda Aboutaleba).
Videozáznamy aktov násilia proti „inovercom“ v Iraku a Sýrii, stínania hláv zajatcom, bezhlavého ničenie artefaktov v Tikríte, Mosúle a ďalších mestách, ktoré odolali stáročiam živlov, v nás vyvolávajú zdesenie a rozhorčenie. Všetci sunniti ničia pamiatky. Organizácia Da´esh (u nás známa ako tzv. Islamský štát) je však fenomén, ktorí prekračuje nielen hranice štátov, ale aj náboženského presvedčenia. Už dávno to nie je (a vlastne ani nikdy nebolo) združenie pravoverných sunnitov, ale hnutie, ktorého charakter je – napriek deklamovaným ideálom – medzinárodný, a ciele nanajvýš politické a ideologické. Devastácia kultúrneho bohatstva Iraku tak nie je výrazom snahy o čistotu viery, ale - rovnako ako pri šírení explicitných videí prostredníctvom sociálnych sietí – nástrojom ako na seba upriamiť pomyselné svetlá reflektorov a ventilovať osobnostnú a sociálnu frustráciu.
Čiernobiele okuliare nás rozdeľujú aj v prípade postojov k Rusku a Ukrajine. Kto je za Ukrajinu, ten musí byť protiruský. A naopak, kto dokáže vidieť v Rusku niečo dobré (hoci aj Boľšoj Teatr, Ermitáž či Majakovského), ten si nectí odkaz Majdanu a padlých v Donbase. Nič medzi tým. Vyvážený prístup, kritika rozhodnutí Kyjeva tam, kde si ju zaslúži (napríklad pri prejavoch extrémneho nacionalizmu) a pochválenie aktivít Moskvy tam, kde si ju zaslúži (napríklad pri rozhovoroch o jadrovom programe s Iránom), akosi nie je v móde. Samozrejme, to neznamená, že by sme Moskvu nemali kritizovať a Kyjev chváliť...
V štýle: kto nie je s nami, je proti nám sa v našich končinách vedie aj diskusia o NATO. Deliaca línia prebieha medzi stúpencami (amerikanofili) a odporcami (rusofili). Nič medzi tým. Ojedinelé lastovičky polemizujúce s niektorými rozhodnutiami aliancie, ktoré zároveň vysvetľujú prečo NATO robí to, čo robí, prehluší krik dvoch vyhranených táborov.
Akosi sme si zvykli nepočúvať (vlastný) hlas triezvej pochybnosti. Akosi nám chýba čas a priestor na reflexiu, na zastavenie sa a premýšľanie nad udalosťami, procesmi a ich súvzťažnosťou. Svet okolo nás nie je dvojtónový, je omnoho farebnejší.
Túto sobotu prichádza do Bratislavy ruský minister zahraničných vecí Sergej Lavrov. Chystáme sa diskutovať o celom rade otázok. Ale už teraz viem, že mnohí budú náš rozhovor, žiaľ, vnímať len čiernobielo.
V rýchlych časoch, ktoré žijeme, som si ani poriadne neuvedomil, aký je dátum. Želám vám všetkým pekné veľkonočné sviatky!
Miroslav Lajčák
