Naša 26-členná výprava pozostávala zo štyroch kňazov a ďalších 6 hlboko veriacich ženatých aj slobodných, mužov aj žien, ktorí sme spoločne každý deň slávili sv. omšu, okrem nás tam boli aj športovci, horali, turisti, ktorí v živote v kostole neboli a jakživ kňaza naživo nevideli. Takí „normálni“. Keďže my sme sa tiež snažili byť normálni, rýchlo sme sa skamošili a vznikali úsmevné príhody. Napr. s oslovením: „svätí muži“ (pomyslel som si „bar bys mal pravdu“).( Nešlo o žiadnu iróniu, bolo to maximálne úprimné.), či keď sa ma jeden bývalý reprezentant – kajakár s rozpakmi opýtal, či my môžeme aj pivo. Na jednej návšteve sa ma farníci opýtali, či máme aj mikrovlnku a podľa skutočnej udalosti je aj rozčarovanie prvoľavicovej babky, keď zistila, že aj pán kaplán chodievajú na potrebu, napriek tomu, že nosia sukňu. Keď žijete v takomto nenormálnom priestore, žiada sa vám relaxovať sem-tam v tom „normálnom“ – ako kompenzácia, kontakt s realitou, objektivizácia, spätná väzba...
Presvedčenie mnohých ľudí je, že Cirkev sú farári a mníšky, biskupi, príp. kostolníci a miništranti. Teda viac-menej tí, čo sa mocú okolo kostola a nosia sukňu. Do Cirkvi však patria všetci pokrstrení, ba čo viac, istým spôsobom aj tí, ktorí do nej úprimne chcú patriť.
Winston Churchil raz povedal: Štát sme my! Tento blog chce povedať Cirkev sme my, farnosť sme my!
Druhý vatikánsky koncil (1962-65) dal červenú klerikalizmu a paternalizmu. Nemajú však tieto, akože minulé, spôsoby zelenú v praxi niektorých cirkevných funkcionárov na Slovensku?
Čo mohol mať na mysli kardinál Martini, keď povedal, že Cirkev je 200 rokov pozadu?
Mať účasť na dianí a fungovaní Cirkvi, resp. farnosti znamená okrem iného aj mať zodpovednosť a tej sa neraz bojíme. Nebyť len pasívnym konzumentom ale spolutvorcom. Pohodlnejšie je byť kritizujúcim pozorovateľom. Vyberieš si tu vyprázdňujúcu alebo napĺňajúcu alternatívu?
