Jeden zo súperov bola reprezentácia Španielska na čele s vynikajúco hrajúcim Garciom, Torresom, Reyesom a ďaľšími. Proti nej stála Slovenská jedenástka, hrajúca svoj najdôležitejší zápas v samostatnej histórii Slovenska veľmi slabo a ležérne. Už v úvode sa nechali naši hráči zatlačiť a predvádzali zúfalú hru bez nasadenia a bojovnosti. Svetlých bolo azda len pár minút druhého polčasu, kedy po Némethovom góle naši dostali krídla a začali predvádzať svoju hru. Najmä pri tomto góle sa ukázalo, že ak hráči trochu pobehnú a dôraznejšie zabojujú dá sa dať gól a predviesť pekný futbal. Netrvalo to však dlho a prišlo schladenie v podobe gólu v našej sieti a opäť sme sa dostali do bezradnosti z ktorej sme sa už nedokázali vyslobodiť.
Druhým súperom bol "veľký" pán rozhodca z Talianska. Proti nemu stála malá krajina zvaná Slovensko. To čo tento muž v žltom predviedol sa asi slušne pomenovať nedá. Práve v minútach rozletu našich, kedy sme naberali druhý dych nás definitívne pochoval a tým aj naše vyhliadky na postup na Majstrovstvá sveta. Bolo to priam neskutočné ako "vynikajúco" režijne zvládol futbalové predstavenie v prospech futbalového obra. Zdá sa, že už v prvej minúte zápasu pri veľmi záhadnom odpískaní priameho kopu proti Slovensku si nasadil výšku latky a túto poctivo a zodpovedne dodržiaval po celý zápas. Neviem čo mu povedal (alebo ukázal) tréner Galis pred svojim vylúčením, ale viem, že to bola len maličkosť poslať ho na tribúnu oproti tomu čo hlavný arbiter predvádzal celý zápas.
Musíme si priznať. Naši chlapci nehrali dnes dobre, ale prehru 5:1 si určite nezaslúžili. To, že taká bola, na tom má pán rozhodca veľké pričinenie. (Nechcem nič tvrdiť, ale zdá sa, že peniaze vo futbale hrajú naozaj veľkú úlohu. Neprišiel som na to teraz, ale teraz sa mi to potvrdzuje.) Čo už. Futbal býva taký:občas prináša radosť a občas zasa bolí. Ale dnes bolel obzvlášť moc.
