Tá „kosť“ totiž neskutočne vrieskala na svojho syna už asi minútu, a to tak, že ju bolo počuť jasne a zreteľne aj cez tých tridsať metrov, ktoré nás delili ( a táto vzdialenosť sa zvyšovala ). Kládla chlapcovi : „... a keď si myslíš, že si vtipný, tak to teda vôbec nie si! Si úbohý, rozumieš, úbohý !!! Vôbec nie si vtipný! Úbožiak!“ a tak to pokračovalo ich a mojich ďalších 30-40 metrov. Dievča mlčalo. Múdro, ale to vedia len dievčatá.
Chlapec vyzeral, akoby sa ho to nedotýkalo – aspoň nie tak, ako mňa. Byť tak bližšie – alebo ísť aspoň približne tým istým smerom, ozvem sa a poviem tej „matke“, že tým úbožiakom je ona a nie jej syn. Lenže chlapec mal smolu: nedostalo sa mu zastania. Možno, ba som presvedčený, že určite, sa mu zastania nedostane ani v iné dni. Možno, ba som presvedčený, že také „kvapky“ dostáva od matky skoro každý deň. Nechávam stranou to, či – alebo skôr že – skutočne urobil nejakú neplechu; podstatné pre mňa a pre toho chlapca je, že ... je v rukách nevyrovnanej matky, ktorá svoju úlohu nezvláda.
Možno sa ponáhľala a bola v strese, možno je rozvedená ( koho vinou? ) a niekedy to nezvládne; možno je otec neprítomný ( kvôli práci a zháňaní peňazí pre rodinu ); možno má svoje „dni“; možno to bola zlá zhoda okolností ... to je vlastne jedno. Pretože ja si myslím, že žiaden dospelý - a určite žiaden rodič - by nemal dieťa nazývať úbožiakom; ani keď mu praskajú nervy. Jednoducho nikdy.
Ale tejto matke asi veľmi nezáleží na tom, aký muž, človek, budúci otec vyrastie z jej syna: či to bude seba-vedomý, hodnotný, aktívny muž, dobrý otec, veselý a radostný človek, znalý svojej ľudskej a mužskej hodnoty – alebo slaboch, ubitý človek s nízkym sebavedomím, pod papučou, pesimistický, pasívny ... vlastne ten ňou vyrobený úbožiak.
Pre ňu je očividne dôležité iba vypustiť paru a dať tomu malému sopliakovi, malému mužovi, kópii jej bývalého manžela, čo mu patrí. A ešte dobre vyzerať a meškať iba desať minút. Veď načo si privstať o desať minút skôr, aby bolo času aj sa namaľovať, obliecť atď. ? Načo si niečo pripraviť už večer predtým? Načo mať nejaký režim, plán, rozvrh? A ako je možné vôbec brať na ľahkú váhu ( či sa dokonca im zasmiať ) tie neskutočné zločiny, ktoré spácha taký desaťročný chalan?
To sú predsa typické mužské hlúposti a typický mužský prístup, ktorého výsledkom sú obité kolená, spotené decká a špinavé ruky. A pritom predsa žena zvládne všetko; ba oveľa lepšie ako muž, no nie?! Jasné – a nebúram sa do genderových rozdielov – každý robí veci inak; len hovorím, že otec má byť v živote detí prítomný a že matky to často nezvládajú – podľa mňa príliš mnohé a príliš často.
Nuž aj takéto sú rána v prvý školský deň.
(podľa skutočnej udalosti ktorá sa stala 3.9.2012 vo Vranove nad Topľou)
napísal: Mgr. Erik Bogdan a požiadal ma o zverejnenie na mojom blogu
